V poslednom čase sa objavujú niektoré literárne kritiky, nebudem uvádzať kde, kto na Slovensku číta literárne periodiká domyslí si , ako to asi vyzerá, ale nejde len o ne, ide predovšetkým o niektoré literárne ohlasy, ktoré na jednej strane šokujú, na druhej strane nám predkladajú silné literárne výpovede, ktoré si originálny čitateľ všimne a na tretej strane, o ktorej sa tu budem rozpisovať v nasledujúcich riadkoch, hovorím o tej stránke veci, ktorá je najpodstatnejšia a to celkové hodnotenie niečoho, čo šokuje - teda odborná kritika, hodnotenie, názor na dielo.
No priznajme si, keby nás dielo nešokovalo a neoslovovalo by nás cez túto výrazovú kategóriu, vzali by sme niekedy do rúk Nabokovu Lolitu, sledovali by sme niekde Trierovu snímku " Idioti"? A celkovo, nepohlcuje nás zvrátenosť, šialenstvo, niekedy vygradované ohavnosťou, na ktorú sa radi pozeráme a o ktorej radi premýšľame, hlavne tí diváci, či čitatelia, ktorí patria so skupiny "introverzných" výpovedí, kedy by sme sa dokázali o diele rozprávať hodiny so skutočným emocionálnym zanietením?
Ide tu však o spomenutú hranicu únosnosti.
Prirovnala by som to k výťahu s pár ľuďmi. Najskôr ste tam sami, potom nastúpi muž, potom nepríjemná žena, potom zase 100 kilov navyše a vás začne niečo ťažiť. Potom vystúpia postupne všetci dolu a z vás to opadáva. Takže asi tak názorne v hraniciach"citlivostnej únosnosti". Po slovensky : kto neprekročil, nezažije!
A preto si myslím, že istá subjektívnosť, príliš individuálne, tiež nie je na škodu nech hraničí s hocičím, čo sa prejaví vo výrazovej kategórii v rámci umenia. Veď je to napokon stále hra.
Mňa napríklad teší, ak čítam diela s typicky individuálnym jazykom, s akým sa v podobných dielach nestretnem.
Je to, v súčasnosti plagiátorstva, príjemná novosť, spestrenie a niekedy zabúdam na to, čo je obsahom, tak ma pohltia slová, s ktorými autor pracuje, o kontroverznosti nehovoriac. Je mi veľmi ľúto, že spoločnosť sa stále správa " pod povrchom" všetkého. Nejde sa navonok s vecami možno niekedy neurotického charakteru, ale zasa o to nesmierne obohacujúce.
Spomeniem súčasnú spisovateľku Charlote Roche a jej dielo " Feuchgebiete" alebo sl. " Vlhké miesta", kde rozpitváva problém holenie intímnych miest. Akonáhle sa poukázalo na niečo iné - v preklade kontroverzné, je z toho problém, a aký. No zároveň mnohým kritikom vyfučal fakt, že kniha sa stala najpredávanejším bestsellerom a láme rekordy nielen v oblasti predaja, ale aj v oblasti čitateľského faktu, čo je príjemné pre samotného tvorcu. Je pravda, že aj miera využitia kontroverzie v diele je fuška. Autor musí byť citlivým aj v tejto oblasti t.j. oblasť miery, v opačnom prípade vzniká "megagýč", ktorý nespĺňa charakter samotného gýču, čo je už moc...
Celkom na záver chcem ešte raz hovoriť o zahatenosti subjektivity, kt. na jednej strane chce byť kontroverznou, a akosi nie je, lebo okolie. Jedno významnou črtou umelca je predovšetkým individualita - originálnosť a ak je to umelec v pravom slova zmysle, túto otázku "okolia" nerieši. Napokon citlivý čitateľ veľmi ľahko v texte zistí, či povolil uzdičku kontroverzie alebo písal pod dohľadom starej mamy.
A teda, niektorí starší kritici by mali teda uvážiť, že súčasná postmoderná literatúra skutočne nemá v pláne riešiť "problémy socialistické" - spoločenské, ale osobné - individuálne. Nevylučujem však, že sa z toho však niekedy môže vykluť hlboký sociálny problém ( v prípade CH. Roche nás napadá otázka : holiť či neholiť?) .
ip
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
ceresienka
17. 12.decembra 2010 22:27
Mňa takto naposledy šokoval Trierov Antichrist. Pár ľudí aj odišlo z kina. A pár ich odmietlo vôbec prísť...
2
Umenie, ktoré sa snaží len šokovať, nie je umením. Nezamieňajme si to s prachobyčajným žobraním o pozornosť.
Napíš svoj komentár