Tak veľa maličkostí ma napadá pri pohľade na stôl, na starú fotku v rámčeku, na ktorej som ja v jahôdkových letných šatočkách, ružových okuliaroch, pozerajúc na oblohu, v ruke žmoliac akýsi kúsok kameňa. Je to moja obľúbená fotka. Tajomnými dverami ma vždy akosi zavedie na miesta na ktoré som dávno nezašla.
To dievčatko v modrom pršiplášti v najväčšom daždi, zbierajúce dážďovky pre babkine vyliahnuté káčatká som ja. Volám sa Lívia, mám už nejaký čas osemnásť. Mala som trpaslíka, vyzeral ako väčšina iných trpaslíkov. Červená čiapka, biela brada, modré oblečenie. Bol to patrón mojich snežienok Mojich najobľúbenejších kvetov. Rozprávala som sa s ním. On toho v živote už veľa prežil, videl takmer celý celučký svet kým zakotvil v tejto záhrade...a tak ma učil. Mala som svoj obľúbený hrnček. Nevedeli ma odnaučiť piť s fľašky s dudlom, tak mi v Rakúsku museli kúpiť hrnček, ktorý pri svetle hrá. Všetkým naokolo liezol na nervy, preto ma nechávali najradšej samú. Pamätám si na medvedíka Teddyho. Jeho srdiečko blikalo na červeno. Verila som, že Teddy má dušu, že z neho raz vyrastie chlapec, do ktorého sa zaľúbim, až kým som nenašla kábliky vedúce k alkalickej batérii v ňom. Môj prvý bicykel bol úžasný. Ružovo- žltý s trúbkou a zvončekom. Pamätám si, ako som sa veľmi bála mami. Mala na sebe kožuch, keď sa nado mnou skláňala pred odchodom do práce. Odvtedy som myslela, že je prezlečený vlk a chce ma len vykŕmiť. A tak som prestala jesť.
Tak veľmi som ľúbila maminho brata, ktorý mi zomrel pred očami. Hrávali sme spolu hru, ktorú on pomenoval „Gaburi“. Pravidlá Gaburi, boli hľadať peniaze v krabičkách od žrádla pre rybičky. Vedela som vždy, keď ma nechal vyhrať naschvál. Potom ma dedko chcel naučiť hrať šach. Nikdy mi to nešlo, vedela som len, že kôň ide do eLka. Keď že som z dediny, zažila som aj pravé dedinské zabíjačky. Milovala som ich. Znie to smiešne, ale behala som okolo tých chlapov a hovorila „Kua chlapi, robte to poriadne“. Všetci sa vtedy smiali, okrem mami a babky. Vždy som si zato musela dať facku po ústach.
Pamätám si rozhovory s dedkom a babkou v ich posteli, keď som nemohla zaspať. Hovorili mi o svojom detstve a mne sa to zdalo také iné. Čím ďalej, tým viac cítim ako veľmi mi to chýba. Chýbajú mi babkine zdravé dedinské reči s poverami, dedkov zmysel pre humor a mamin brat, ktorý bol v mojom detstve aj mojím veľkým bratom, so všetkými jeho vlastnosťami.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
spomíínaj naďalej...