Tak som ju volala, čupiac v jej korune. Mala kôru, na dotyk rovnakú ako boli ruky môjho dedka, staré, zvráskavené, pľuzgierovité, teplé drevo. Mala konáriky, tak čudne zahnuté. Vytvárali mi mikrofón a neraz sa odtiaľ ozývalo hlasité „If ju wana bíííí maj laver“. A ja akoby som vyklíčila z nej. Rozmýšľala som , akú zmrzlinu má Boh najradšej. Už viem..
Karamelovú!
Na jeseň sa dalo z Plastelínového stromu všeličo pozorovať. Listy, ktoré za desať sekúnd spadli z najsamvyššieho konára až dolu a vietor ich odvial k ďalšiemu a ďalšiemu stromu a napokon ich roztrúsil po záhrade. Alebo chumáč prachu, osvietený ešte hrejivým slnkom, ktorý čaká, kým ho rozfúka. Sedela som na konári a trepotala bosými nohami.
Prvým najväčším sklamaním bolo, keď som zo zeme vykopala červíka a nechtiac som ho pritom rozsekla presne v polovici. Zistila som, že iba jedna z jeho polovíc dokáže žiť. Druhým sklamaním bolo zistiť, že tak žijem. Na dve polky. Strácam sa sama v sebe, ani neviem kto ma kedy rozsekol.
A čo Plastelínový strom? Vyrúbali ho. Dom vedľa neho prenajímame a drevo z jeho koruny nájomníci používajú ako dekoráciu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár