Stále som mu vravela, že nič nieje tak čierne, dokonca ani čiernobiela fotografia, že neexistuje problém, ktorý by nevyriešil kúsok čokolády.
Asi som pochopila realitu, no stále si myslím, že ľudia niesú zlí.
A tak som zazátkovala krvácajúce srdce.
Možno vždy chcel ísť na miesta, kde prach bol kedysi človekom, aby z nich mohlo dýchať niečo tak ľudské a zraniteľné.
Možnože mal svoj chrám dokonalosti, kam chodieval čerpať svoju silu.
Opustil mesto bláznov, pritom mohol byť ich Kráľom.
Keby videl tie krásne stránky života, mohol by pozorovať oblohu, z ktoréhokoľvek miesta, kde sa práve nachádza, uvidel by padajúcu hviezdu, mohol by si priať, čokoľvek malé a tešiť sa keď sa to splní, potom to zopakovať a priať si niečo väčšie. Mohol vidieť nálet včiel, stavajúcich si svoje hniezdo, pavúka ktorý sa učí plávať.
Blázon...sám, bez seba samého.
Výšivka z hviezd ťa zvliekla už veľmi dávno, postavila ťa nahého na túto zem a ty sa márne snažíš skryť svoje city.
Nikdy sa mu nepodarí dobyť Zem básnikov, kým si neprizná že je rovnaký blázon ako sme všetci.
Znova cíti dážď
Zasnený do nočných môr
Škoricové utrpenie
Oči vlka
Padajúce do mňa..
Srdce je zase odzátkované.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
mne sa strašne páči, ako sa v tom strácam..
myslím že nebudú ani len dvaja čitatelia ktorí toto pochopia rovnako..
no je to úžasné..