Bezpečie netečie, čie je potom zelenčie

Umelecké odkrývanie je na prvý pohľad trieštenie sa. Lámanie na lúsky vlastnej integrity, odklon od osi, pomenovanie bublajúceho. Keď dávame význam, uvádzame veci do pohybu, pomaly roztláčame palcom zašlé kyvadlo starých nástenných hodín v dome našich predkov. Každý jeden z nás má niekde dom prapraprakrátxrodičov, a v ňom, presne v tomto čase, v tejto sekunde, ale o pár storočí dozadu, visia pomyselné hodiny. Ak nie hodiny, z okna vytŕča roľa. Niekde tam vonku. Každý je vlastník majetku svojich génov. Stačí chytiť hrsť zeme do rúk, a vyhodiť ju do vzduchu. Táto zem patrí mne, táto zem patrí tebe. Nikomu inému, len nám všetkým. Najvlastnejší majetok, zelenanie sa, dobýva sa dovnútra našich komnát. Spätosť človeka so svojou podstatou, a hoci tomu ťažko uveriť, neleží v náručí dnešných instantných uspokojení. Leží niekde medzi smrekmi a topoľmi, pri potoku, kde občas možno zahliadnuť divé srnky a mňa. Škoda, že pod vplyvom okolností tak rýchlo zabúdame. Chytiť do rúk kus kyprej ťažkej zeme, poískať ju, zašpiniť si ruky, a vyhodiť ju do povetria. Je to priam lahoda. Terapia precítenia ľahkosti. Už som takto vyhodila zopár vecí. Belgickú čokoládu o štvrtej v noci na lavičke, kondóm z veže zámku, kľúče do potoka, loptu na susedovo poschodie, zem do vlasov milovanej osoby. Niektoré nechtiac Ale späť k textu. Vypovedané stáva sa jestvujúcim. A teda triešti, nakoľko odkrýva. Avšak aj najväčší nihilizmus umelcovho života výpoveďou svoju nezmyselnú podstatu defloruje, anuluje bezhodnotovosť, nakoľko zdôvodňuje. Dáva význam vypovedaným, a tým ho rozkladá na márne kúsky. Kúsky marinované v oleji zo sušených paradajok. Dobre chutia, ale nemôžem ich zjesť veľa, lebo ma začne bolieť brucho.

A čo taká sloboda. Tá tiež nemá tak ďaleko významovosti. Akceptácia reality stáva sa slobodou na bazálnej úrovni. Neodsudzuj, a budeš slobodný. Nepovyšuj sa, rozpínaj sa horizontálne. Samozrejme, priama úmera tukových buniek s poznaním sveta nejestvuje, iba ak by sme sa zamerali na hormonálne zmeny, odohrávajúce sa v tkanivách lipidov a ich následné konsekvencie pri percipovaní. Zase odbočujem. Ale ja rada, takže ma len nechajte. Sloboda je stav, kedy sa človek preleje cez vlastnú autonómiu do prostredia a zároveň cíti bezpečie hraníc. V tom je to kúzlo. Vlastné hranice dávajú pocit slobody, pocit toho, že vieme, že ich môžeme prekročiť bez toho, aby sme sa vyliali natrvalo. Rozliate hodinky sú naozaj pekné len na obraze od uja Dálího. Nesmierne sa teším na jeho výstavu, bude teraz o chvíľku. Vygúglite si a choďte. S niekým, koho máte radi. S istotou, že ak sa začnete rozlievať od tej krásy, zachytí vás, dokonca aj úplne amorfných. Zachytí a preleje tam, kam patríte. Tie hodvábne putá, tvoriac siete pod našimi kladinami, tie vraj voňajú bezpečím.

 Úvaha

13 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu