Je asi začiatok augusta, obedňajšia horúčava, vonku cez 30, v aute cez 40 °C. Nesmelo štartujem auto, zaraďujem jednotku, uvoľňujem ručnú brzdu a pohýňam sa. Noo, na prvý pokus celkom úspešne.
Prichádzam na prázdne parkovisko, kde pol hodinu nerobím nič iné, iba sa rozbehnem a zastavím.
Sumarizácia: úspešné rozbehnutia cca: 20, neúspešné cca: 40. No coment! Každý raz začínal...
Na tomto by nebolo nič extra, ale v zápätí dostávam pokyn vyjsť na cestu a smer do najbližšej dediny. "Prosííím???" "Áno, dobre počuješ!", znela odpoveď. Ó, môj bože! Nazbieral som teda všetku odvahu, ktorú som mal, z križovatky som sa pohýňal štýlom "kockový benzín", na tretí krát úspešne a smer jedna inkriminovaná dedina. Po návrate naspäť som prepotil asi trikrát všetky veci na sebe. "Prvá jazda...", pomyslel som si.
O pár dní sa situácia opakovala, avšak s tým, že jazda bola už v centre, opakujem, v centre mesta. Pre neznalých miestnych pomerov uvádzam, že v centre NZ je obytná zóna 20 km/h. V reáli to vyzerá asi tak, že všetci idú bežne 60 km/h, pričom vy brzdíte premávku, stresujete a pritom pútate pozornosť ľudí, ževraj "prečo ide ten debil tak pomaly...", počúvate trúbenie, v zrkadle vidíte gestikulovanie a prežehnávanie sa vodičov za vami.
Aby to nebolo málo, s 99%-nou pravdepodobnosťou vás uvidia všetci známi, ktorých ste možno 3 roky nevideli a prinajlepšom akurát vtedy urobíte nejakú chybu.
O týždeň na teórii s úľavou zisťujem, že nie som na tom až tak zle, ako sa inštuktor chytá za hlavu. Ani ostatní moc neexcelovali.
Tretia, štvrtá, piata a aj ostatné jazdy boli už vskutku oveľa lepšie, samozrejme sa to neobišlo bez chýb, 15-minútového monológu inštruktora, bez vytrubovania, kývania kamarátom a podobne. Nezabudnuteľné určite ostanú spomienky na hádky inštruktora s niektorými vodičmi (častejšie s vulgarizmami ako bez ), preberanie najrôznejších svetových problémov počas jazdy, otáčanie sa za peknými dievčatami (našťastie bez nehody ), či vtipkovanie na teoretických hodinách...
Časom sme sa postupne vypracovali na ako-takú úroveň, vraj schopnú na zvládnutie skúšok, aj keď sme sa sami na to veľmi necítili...
(záverečná časť už onedlho )
Napínavý príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
tia999
19. 11.novembra 2008 22:33
to si este dobe obstal ja som mala instruktora riadneho nervaka...ma ponizoval akokeby som bola najvacsia krava na svete a vodicky nemam este stale som si dala prestavku...vsak sa moze robit rok a ja mam teraz dolezitejsiu skolu drzim place snad ti to dobre dopadne
2
No ja som mala prvu jazdu..opakujem PRVU hned v centre Prešova... Ale dalo sa to zvladnuť.
Napíš svoj komentár