Kde som? Existuje vôbec ten kresťan vo mne?

Samozrejme, keď sa vyskytnú katastrofy, nešťastia a nehody zvyknem sa s pohoršením pýtať: „Kde je teraz Boh? Prečo to na mňa dopustil?“ Akoby Boh bol ten, ktorý je odmeraný, ľahostajný, nezúčastnený či dokonca i spolupáchateľ...

„Nepočuješ, čo všetko proti tebe svedčia?“ Ale on neodpovedal ani na jediné slovo... (Mt 27, 13 – 14)

Môj „vinník“ mlčí...
A to je moje jediné šťastie, lebo keby sa mal brániť očividným vinníkom za neblahú udalosť by bol niekto na zemi a nie na nebi. Ale je oveľa jednoduchšie zhodiť zodpovednosť na Boha, hoci má byť pripísaná mne. Boh sa stal pohodlným alibi mojich nesplnených povinností.

„A čo zlé urobil?“ (Lk 23, 22)

Staral sa o mňa, miloval ma, obetoval sa a splatil moje dlhy vlastným životom... Tak prečo je obžalovaný?

...Pretože ma okradol o pokoj.

Mala som nalinkovanú  predstavu o svojom živote, vytlačenú v mojej hlave. Vedela som, ako bude môj život vyzerať zajtra aj o pár rokov. Svedomito som sa držala kompasu, aby som nezišla z naplánovanej trasy.

Ale teraz? Boh sa pýta: „Pelly kde si?“ (Gn 3, 9)

A ja ani len netuším. Boh ma ťahá po ceste, ktorá nebola v mojom programe. Na mojej mape bol jasný cieľ. No, po tejto ceste neviem kde vlastne nakoniec skončím. Boh ma prekvapuje, zneisťuje, provokuje, dezorientuje, prevracia moje plány a rozhadzuje moje programy. S Ním sa nedá žiť z renty a čerpať z kapitálu nádeje. Nie. S Ním je život každý deň nový. A preto sa môj pokoj stratil...
Aspoň, že kráča predo mnou a strháva všetky pavučiny.( Asi nechce riskovať môj krik, ak by som narazila na pavúka... J)

Niekedy sa pohádame a potom mu utečiem a On ma zase predbehne a stále sa mi motá popred nohy. Ponúka mi Nota Bene a kričí, že je hladný. Potom sa mi nasáčkuje do výťahu s prívalom cigaretového dymu... Narieka, že má zápal čreva, horlivo mi máva z autobusu, sedí na vrátnici mojej školy, píše mi maily, stal sa mojim spolubývajúcim a vlastne je všade kde sa pohnem...
Obklopuje ma spredu i zozadu a kladie na mňa svoju ruku. (Ž 139,5) Už niet pokoja... Boh vyžaduje moju pozornosť behá, skáče, plače, raduje sa, je hladný, smädný, chorý, čulý, mrzutý, unavený, pobláznený, zamilovaný, v dlhoch, na stránkach bulváru bez rúcha...

Mám Mu byť za čo vďačná: veď ma vedie, chráni, opatruje, miluje, potešuje, uzdravuje... No, napriek tomu stačí, aby prišiel zlom v mojom živote, a ako šľahnutím čarovného prútika dostanem amnéziu a na nič pekné si neviem spomenúť. Jediné čo mi príde na rozum je výčitka: „Prečo si Boh neplní svoju povinnosť?“

Pravda je však taká, že to ja si neplním svoju povinnosť, dezertujem, zahládzam po sebe stopy, zbavujem sa svojich úloh... Ale, Boh mi pripomína, že nestačí sa len sťažovať na nespravodlivosť, ale treba dať vlastný život do boja proti nej. Každý človek svojim spôsobom pripomína Boha. Práve cez človeka sa môžeme priblížiť k Prameňu. Kresťan má povinnosť sňať závoj z Božej tváre, ktorý sa skrýva v zdaní sveta. Ale pozor, treba to urobiť s extrémnou jemnosťou a rešpektom k Tajomstvu, pretože ak tento závoj jednoducho strhneme, to čo sa nám zjaví, je len karikatúra, idol, zlaté teľa. A „vykričaný“ Boh, nie je Bohom. Boh „dokázaný“ hlučnými, znamenitými a senzačnými argumentáciami je... Bohom, ktorý neexistuje.

 Úvaha
Komentuj
Napíš svoj komentár