Má byť viera ako epidémia? Áno!

To, čo mi robí starosti v súčasnej "kríze viery" je to, že sa už dostatočne neverí vo vieru. Kríza viery, to je výraz, ktorý treba používať veľmi uvážene. O akú vieru ide? O skutočnú alebo o nejakú ideu, o skreslený obraz, ktorý nám kladú pred oči ako vieru?

Nie je to paradox? Veríme, vo všetky veci, ale príliš málo veríme vo vieru. Chcem povedať v živú silu, v príťažlivosť viery. Chceme jej pomôcť rozličnými prostriedkami, podoprieť ju stĺpmi...

Zavše sa ju snažíme šíriť technickým spôsobom živej publicity. A pritom si namýšľame, že jej robíme bohvieakú službu.
Veríme viac v zobrazenie a v dôkazy o pravdivosti viery, než v silu čistej prostej viery samej.

A predsa, jediným prostriedkom schopným rozšíriť vieru, je viera sama. Prirodzene tá prežívaná. Sama viera je hlavným a nevyvrátiteľným dôkazom, väčším než argumenty, ktoré ju podporujú.
Viera je jediným zázrakom, schopným udiviť náš svet, roztržitý a nepríťažlivý.

Ktosi povedal: "Keďže som videl svätca, ťažko mi neveriť." Ale svätcom je práve ten, kto žije z viery, a nie zo slov.

Viera patrí k životu. A život sa prenáša iba životom. Nie slovami, dôkazmi, ani knihami. Kto žije z viery, spôsobuje, že aj druhí z nej budú žiť. A ešte by som dodala: Viera sa prenáša nákazou.

Aby sa stala skutočnou, musí byť nákazlivá (chcem povedať: istým druhom epidémie). Musí mať neodolateľnú silu príťažlivosti.

A potom možno chápať ako pravú drámu, pravú krízu, ktorá nám robí starosti, nie to, že vieru možno stratiť, ale že naša viera nie je nákazlivá.

Pre vieru jestvuje len jedno veľmi veľké nebezpečenstvo: že sa stane bezvýznamnou. Neškodnou.

 Úvaha

4 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu