Nebo krvavé, plačúce... Nad svojím osudom. Biele čiarky ho lemovali sem a tam a vytvárali rozbité úlomky skla. Všetko sa končilo. Každý boj prehratý. Každá šanca zmietnutá. Všetko sa lomilo, rútilo. Vo výške počuť hlas vtákov, ako posledný ráz štebocú. Pod nimi stromy sa kývali z boku na bok a stebla trávy tancovali svoj posledný tanec. Kvety, tie hrdili svojou krásou a pozerali do neba. Zvieratá bežali po stepiach, lúkach a poliach. Užívali si svoje posledné zbohom. Všetko sa rodilo a zároveň umieralo.
Vzduch bol taký ľahký a zároveň ťažký. A sem zletela holubica nad vody. Obdivoval ich. Zletela nad hory. Uctila si ich. Zletela, letela až slzu pustila nad touto zemou nad všetkými jej krásami a vnadami. Počula nárek živého i mŕtveho až slzu pustila. Hlboké hlasy ale i volajúce stonania. Slzu pustila.
Stepi a pláne, skaly a piesky. Odrazy slnečných lúčov hrali svoju hru tieňov. Vysoké i nízke tmavé ako noc. Chladné ale i tak krásne. A za chvíľu... Za chvíľu zničené.
Pseudoblog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
typek
10. 4.apríla 2009 12:59
velmi optimisticke
3
hm no to bolo naadherne... aj ta hudba... proste suepr... pacilo sa mi to... talent za to mas
4
Tak porade,
Pekná hudba, naozaj ma inšpirovala k myšlienkam.
Zaujímavý výtvor, oceňujem rýchly spád a tunak tým "spádom" bol koniec. Len tak ďalej.
Pekná hudba, naozaj ma inšpirovala k myšlienkam.
Zaujímavý výtvor, oceňujem rýchly spád a tunak tým "spádom" bol koniec. Len tak ďalej.
Napíš svoj komentár