V predvečer prvého výročia svojej nehody na traily (a prvej zlomeniny v živote), jeden deň po porade (ktorá bola na nič), som sa rozhodol po rokoch opäť napísať blog. Tentoraz iný, osobný. A to nemám vo zvyku. Potrebujem si však anonymne uľaviť, keďže pocit vyhorenia a frustrácie vo mne až príliš silnie a trvá pridlho. Zdanlivý zhluk nesúviaciach a bizarných udalostí, ktoré vám v nasledujúcich riadkoch opíšem, názorne reflektuje vír entropie môjho života posledných pár mesia... No dajme tomu, že len mesiacov.

Screenshot


* V záujem zachovania zamestnania boli mená a miesta cenzurované. Tvárme sa, preto že akékoľvek podobnosti s reálnymi postavami či udalosťami sú čisto náhodné.

* Vyskladané z chatových správ

Už som to ako tak spracoval, takže k tej konferencii: Ehm, ako by som ti to?! Takže takto. Gro textu som si napísal ešte niekedy na prelome marca a apríla, keď som bol na prekážke (lebo po nástupe do práce by som x ďalších vecí nestíhal, tak som to písal vtedy). Týždeň? Nanajvýš týždeň a pol pred konferenciou som našiel pár dokumentov, ktoré sa mi hodili do textu. Až tak, že som ich použil a pozmenili mi celkové zameranie textu. Musím tiež povedať, že tú konferenciu organizoval predovšetkým kolega. A ja som bol vlastne len taký prívesok zabezpečujúci vedľajšie organizačné veci.

Tiež je nutné zmieniť, že x krát sa presúvala (pandémia, potom termín kolidoval s inou konferenciou, potom zas nemohol jeden človek z kraja, ktorý tam bezpodmienečne musel byť, tak sa to presúvalo zas). Konečný termín bol daný na *DÁTUM*. Pár dní predtým som dokončoval, upravoval text aj prezentáciu. Ráno, *DÁTUM* som vstal (a bol rád, že som vstal skoro. „Vravím si fajn, budem stíhať“). Zalejem kávy, čaje, oholím si hlavu, idem do sprchy. Cez víkend predtým sme vymenili sprchovú batériu. Zrazu zistím, že páčka na prepínanie prúdu vody z kohútika/voda zo sprchovej hlavice nejde prepnúť. Otáčam, dvíham, nadávam. Nič. Tak sa teda „sprchujem“ tak, že vodu naberám do dlaní. Popritom stále bojujem s prepínačom sprchy a pičujem na sprchu, na seba, na klzké mydlo, existenciu *TÉMA KONFERENCIE*, na to, že je utorok. Nič! Sprcha nejde prepnúť. Zato si spravím poriadny otlak na ukazováku. Nekecám, otlak na celý stredný článok. A hej, fakt otlak zo sprchovej páčky – bizarnosť. Ale je to tak. Vidím, že dnes zo studenej sprchy nebude nič. Dokončím hygienu a osuším sa. Počujem, že foter je hore a šiel fajčiť. Požiadam ho, nech mi prepne sprchu lebo mi to nejde (ďalšie dni sa ukáže, že to nejde ani sestre a mame... To len tak margo, že doteraz blbne, hoci je nová). Sprcha sprchuje, sláva! Chválim technologický pokrok ľudstva. Takže sa pre svoj pokoj umyjem znova. Tentoraz vrátane 4 minútovej studenej sprchy. To aby som sa prebral, vieš. Lebo počúvať kokotiny o *TÉME KONFERENCIE* má na mňa komatózne účinky... Tak nech sa preberiem dopredu a do zásoby. Všetko už v sprche prebiehalo fajn. Ešte keď som sa „sprchoval“ vodou z dlaní, tak som mal tušenie, že to bude na piču deň. Vybehnem zo sprchy. Zápas so sprchou niečo trvá a potrebujem sa ešte obliecť do obleku. Ja, nemotorný mumák!

Raňajky nestíham, lebo si chcem ešte v kancli pozrieť prezentáciu a odvoz je dohodnutý na 8:10. Vieš, lebo stresujem a tak. No a potom, aj tak do seba nič nedostanem. Prídem do práce, pozerám prezentáciu. Blíži sa hodina, kedy má prísť odvoz na ktorý čakám. Tak sa presuniem na chodník. So mnou čaká aj moja kolegyňa. Tá kolegyňa s ktorou...

Mala fotiť. Na chodníku, kde s decentným odstupom minimálne 2 metrov čakáme vládne ticho. Čakáme, čakám, kolegovia s odvozom meškajú. Čakáme v tichu.

Ešte väčšie ticho však duní v aute. Voľné sú už len 2 miesta. Tak teda ako 2 hrdličky, ktoré sa nemôžu vystáť, cestujeme celú cestu na *MIESTO KONANIA KONFERENCIE*. Bez slova, vedľa seba.

Hmm, príjemné, ale tomuto Uberu dám asi nízke hodnotenie... Prídeme na *MIESTO KONANIA KONFERENCIE*. Idem s kolegom-spoluorganizátom nachystať projektor a notebook, ktorý doniesol z hlavnej budovy. Zapojíme a zistíme, že projektoru nefunguje diaľkové ovládanie. OK v poriadku, čo sa dá robiť. Ďalší problém však je, že kolega doniesol pracovný notebook, ktorý už pred 10 rokmi bol celý na piču. Notebook si robí čo chce, klávesnica zrazu nefunguje. Včera vraj bol ešte v poriadku keď ho skúšal. Proste celé na piču už na začiatku. Aby tých absurdít nebolo málo všimol som, že som si zlomil necht. Úúúú, to je nové. Takto, aby sme si rozumeli. Necht som mal zlomený za celý život asi raz. Som jedinec hodný utratenia a jedna z mála dobrých vecí, čo mám, sú nechty. Pevné a tvrdé. To len na okraj.

Ako tak sa dá provizórne prepínať prezentácia, ale to je všetko. Takže sa situácia zvrtne tak, že kolega bude uvádzať a ja budem diaľkové ovládanie. To znamená, že som si dal stoličku celkom dopredu. Viac vpredu už bolo len premietacie plátno (kvôlo dĺzke kábla a jedine použiteľnej zástrčky). Vieš, počas cesty aj dni predtým som si v duchu vravel. „Hej, neznášaš, *TÉMA KONFERENCIE* a strašne ťa serú. Hej, je to kravina, ale musíš to ustáť.“ A už som sa upokojoval: „Pokoj Vlado, niekde bokom, na okraj si sadneš, nanajvýš odmoderuješ časť programu a budeš hovoriť frázy typu: teraz prednesie svoj príspevok ten a ten, no a ďakujeme za podnetné priblíženie témy. A takéto kraviny.“ No hovno, hovno zlatá rybka. Vlado bude celkom vpredu obsluhovať nefunkčný notebook.

Konferencia začne, riaditeľka ma príhovor. Príde prvý účastník s príspevkom.

A ja? Ja napätý ako struna od klavíra, sedím na očiach všetkých celkom vpredu. V priesečníku pohľadov! Tam vpredu čakám na gesto prípadne pokyn, kedy mám posunúť slidey v Powerpointe. „Ó, áno, toto budem robiť niekoľko hodí!“ Som živý, divný, diaľkový ovládač. Bez srandy. Medzitým má svoju hviezdnu chvíľu zasa projektor. Vypadne komunikácia medzi ním a notebookom. Obrazovka zhasne. Medzitým mi v mysli vybehne pár nevhodných asociácii z IT crowd a viackrát potlačím túžbu uľaviť si pár šťavnatými slovani.









Screenshot



Konečne, sa podarilo sprevádzkovať zase projektor. Tak si sedím, tak si prepínam, hrám rolu, že ma to baví. Vnútorne som stelesnenie Munchovho obrazu Výkrik.





Zjavne notebook žiarlil na hviezdnu chvíľu projektoru, tak sa rozhodol, že sekne. To vieš, ono je to strašne fajn pred nastúpenými hosťami z rôznych častí Slovenska a Českej republiky. Medzinárodná konferencia. Taká príjemná vec.





Notebook medzitým nereaguje a nevyzerá, žeby si to chcel rozmyslieť. Fajn, čakal som, že sa niečo poserie, ale takto... Vytiahnem vlastný, starý notebook, ktorý bol napiču už keď sme ho z Telekomu dostali k internetu (preventívne som si ho vzal, keby sa čosi posralo. No a vieš, notebook na konferencii potrebujem, lebo fakt, ale že fakt potrebujem vidieť svoju prezentáciu). Ten notebook sme dostali asi tak, že sme ho dostali za peniaze. Môj telefón má vyšší výpočtový výkon, ako tento druhý, vlastný notebook. No a predstav si, nedal sa zapnúť. Proste si zmyslel, že nie.





Medzitým sa však pozviechal, ten pracovný notebook a ide sa ďalej. Tento deň nekončí, tento deň trvá. Bla bla bla, *TÉMA KONFERENCIE* bla bla bla, zas *TÉMA KONFERENCIE*, prosím zabite ma. Sem tam otočím hlavu na premietacie plátno, potom na notebook, potom sa zas pozriem na hodinky, že kontrolujem profesionálne čas a celkovo, že som tam živý a sústredený. Okolo 11tej si všimnem, že na tapete toho pracovného notebooku je tapeta z inej konferencie.





Všimnem si potom, ako kúsok odo mňa dorečnil jeden vysoký funkcionár z kraja... Meškal, tak nerečnil pri otvorení konferencie, ale až teraz. Ja sa zatiaľ snažím použiť nejakú fotku z mojej prezentácie ako tapetu. Vieš, nech je tam čosi tématické. Tematické k poje ehm *TÉMA KONFERENCIE*. No len do piče, ono keď notebooku nereaguje klávesnica, šípky, nemá myš a touchpadu hrabe, tak je to fakt ťažké. Po chvíli kašlem na to. Podarí sa mi nastaviť jednu z tých predvolených tapiet. (Že je tam tapeta z inej konferencie som si nevšimol ja, ani kolega. Ani ráno v deň konferencie, ani vtedy keď ho deň predtým skúšal.)

A tak už nemáme na premietacom plátne program starej konferencie, ale šarmantné logo Windowsu 7. Cez prestávku idem za tou pizdou čo fotí, nech spraví pár ďalších fotiek nanovo, že tam bola zlá tapeta. Nech sú teda reprezentatívne fotky aj s tým krásnym logom Windowsu 7. Ona na to odvetí, že to aj tak nie je vidieť. Tak je aspoň čosi dobré. Zvyšok už pokračuje normálne. Ak teda nerátam to, že kolegu zdrbal jeden hnidopich z Čiech. Keď som si všimol, že ho zdrbáva, tak som sa postavil ku kolegovi a už zdrbával aj mňa. Tomu sa povie kolegialita. Potom to už šlo fajn. Svoje som si odsedel, plnil úlohu diaľkového ovládača, odprednášal v úlohe 2 v 1 aj svoj príspevok (bol som predposledný) a následne šiel kolega so svojím príspevkom. Už to mám skoro za sebou, ešte Vlado vydrž. Už len chvíľu. Už to dáš.

Súčasťou programu je**. Tak si **a ešte cesta domov. Domov nás zvezie môj nadriadený. No a samozrejme, ide aj tá kolegyňa. Tentoraz však už aspoň nesedíme vedľa seba, ale ja vpredu a ona vzadu. Som v kancli, tento pracovný deň je na konci. Mám to za sebou. V duchu ma desí, že chcú ďalšiu konferenciu o poje ehm *TÉMA KONFERENCIE* aj budúci rok. Teraz je to však jedno. Toto mám za sebou...





Screenshot
 

 Skutočný príbeh
Komentuj
 
 fotka
cltr0n  16. 9. 2021 09:13
v tomto som sa celkom našiel nenavidim konferencie a školenia...
 
 fotka
morningcoffe  16. 9. 2021 20:51
sranda ako pre človeka môže byť dôležitých pár minút zo života, ako vie prežívať každú jednu sekundu, dokonca vie napísať o tom celý blog, a pritom pre iných to bol len všedný okamih na ktorý si už večer ani nikdy inokedy nespomenuli
Napíš svoj komentár