Je leto. Keďže je po semestri, tak vo mne zostal ten stereotyp stáleho-niečo-robenia a teda robím hocičo, len nesedím. A v rámci tejto činnosti stále niečo vymýšľam. Naposledy som chcela zbúchať zopár dosiek a vyrobiť pohodlné záhradné kreslá. No ale naši ma zrušili tým, že kúpili plastové stoličky a o deň neskôr aj stôl. Teda môj nápad totálne zmietli zo stola.

Ďalší nápad ako zabiť čas je mierne si prerobiť izbu. Predsa len. Mám tu veci aj za 20 rokov a tak, proste si to vyžaduje nejakú úpravu, aby to nevyzeralo ako kumbál ale ako skoro-útočisko pre mňa. Som zvláštna. To je jedno.

Samozrejme, sama by som to nedokázala, alebo ak aj hej, tak to by ale dopadlo – asi chaos. Pomáha mi teda kamarátka, ktorá pri zariaďovaní izieb nedopustí na IKEU. Nie len z dôvodu, že sa tam dajú nájsť veci za fajn cenu, ale aj pre ich akúsi filozofiu štýlu bývania: Jednoduchosť. A ešte do toho pridala aj feng-šuej, čo je tiež nejaké správne usporiadanie nábytku tak, aby miestnosť vyžarovala všelijaké dobré neviem-čo.

Avšak... aj keď vyhodím všetko, čo nepotrebujem, čo mi zostane? Priestor pre budúcnosť? Vau, to je síce pekné, ale .... akože je fakt, že si pomerne nerada spomínam na strednú a základnú v 90% a asi mierne šťastná som tu na vysokej, keď som v divadle. Ale to je zase iné mesto. Iný svet. Iní ľudia. A vôbec divadlo ako také je tiež riziková inštitúcia, ako domček z karát, ktorý môže stáť, ale môže sa aj zrútiť.

Možno nie som ešte zmierená s minulosťou, aby som bola pripravená na budúcnosť. Neviem. Chcem stále spomínať na Roba, a vlastne.... len na Roba. :/
Všetko sa tak hýbe dopredu a ja by som najradšej zostala zaseknutá v jednej časovej slučke. Nechcem riešiť žiadne kraviny, som príliš jednoducho stavaná na to, aby som zvládala mať dve tváre a tak. Aj keď možno niečo skrývam, buď to dlho nevydržím dusiť v sebe, alebo radšej odídem, čím vlastne strácam. A keď si premyslím, že dám úprimnosti prechod, tak si to radšej rozmyslím v súvislosti s osobnosťou druhej osoby.

Je to upratovanie vôbec dôležité? Veď sa hovorí, že poriadok je pre neviem-koho, že my Géniovia sa vyznáme v chaose. Okej, poväčšine samotní géniovia tiež boli zvláštne osobnosti.

 Blog
Komentuj
 fotka
meredithgrey  19. 6. 2011 20:22
Všetko sa tak hýbe dopredu a ja by som najradšej zostala zaseknutá v jednej časovej slučke.
Napíš svoj komentár