Nastúpila do preplneného autobusu, vypýtala si „študentský do Topoľčian“ a postupovala ďalej. Postupovala do jeho útrob, akoby sa nachádzala v žalúdku veľryby, ako Jonáš, a snažila sa uchytiť si také miesto, z akého by sa nepotrebovala nikam priebežne posúvať.
Postavila sa pri tyč, chytila sa sedadla a obzerala sa naokolo, či je všetko v poriadku. Samozrejme, nepozerala len po situácii, ale aj po ľuďoch. Nič výrazné: baby z dediny, pekne módne oblečené, chlapci buď celí v čiernom, alebo tiež v nejakých módnych drahých handrách.
A medzi tými čiernooblečenými jeden žiaril. Teda nie, že by svietil, ale jednoducho vynikal. Okuliare, guľatá tvár, čierne tričko, tmavohnedé vlasy... jednoducho tento jej prišiel niečím zvláštny. Pohľad na neho ju stále trápil a jej oči si stále žiadali ho uvidieť. Tešila sa každé ráno, až opäť pôjdu spolu v buse, akoby v jednej miestnosti, dýchajú ten istý vzduch, idú do toho istého mesta, kupujú si ten istý lístok, jednoducho s ním žila vo svojich predstavách.
Pokiaľ neprišiel ten moment.
V jej dedine sa rozbiehal jeden z ďalších tanečných kurzov a prichádzalo naň veľa ľudí z okolia. Samozrejme prišiel aj on. Ona sa tvárila, že ju nič a nik nevytočí, že stále zostane v pohode. Prečo by aj nie, sama zanikala v dave tak, že jej to svojím spôsobom vyhovovalo. Mohla byť akousi špiónkou, pretože z neznámych dôvodov sa cítila neviditeľná, nezáživná, béžová. Tak túto skutočnosť využila na sledovanie ľudí naokolo. Akoby bola v ZOO a sledovala zvieratká, ako sa správajú v rozličných životných situáciách. Tak sledovala aj jeho. Celá sa chvela, keď ho videla. Z toho, ako na neho volali, si toho Pána Tajomného mohla pomenovať: Peter.
Medzi tanečníkmi toho kurzu patrila medzi najlepších. Pochopila hudbu, pochopila to, o čom sú jednotlivé tance a pre nových nádejných tanečníkov bola skvelou učiteľkou toho, ako majú správne držať dievča (lebo oni to vážne nevedeli a niektorí sa báli viesť dievča). To jediné, čo jej chýbalo ku šťastiu bol vhodný partner. Avšak Peter toto nevedel. Nepoznal ju. Ona toto využívala aby si tajne „užila“ tanec s ním. Počkala, kým na ňu príde rad, keď príde za ňou a spýta sa: ´Smiem prosiť?´ Srdce jej búšilo keď k nej prichádzal: „Ahoj,“ pozdravil. A to bolo všetko. Žiadne srdcervúce vyznania sa nekonali. Povedala si teda: ´Okej, však nebude trapošiť predsa, ale ten tanec si užijem´. Tak s ním tancovala. A bavili sa. Na konci sa usmial a odišiel za ďalšou. Neskôr keď sedela na lavičke a pozerala sa po ostatných, tak zrazu prišiel za ňou s tým, či ide tancovať. Zarozprávali sa. Chvíľočku. Pokiaľ jej už nevedel, čo povedať. Zoznámili sa. Peter a ja.
Od tej chvíle na neho pozerala zakaždým, keď išla autobusom do školy. Jeho typický rockový štýl ju v jej mysli oslobodzoval, pretože chcela rebeliť ako on, ale jednoducho nemohla. Preto ju tak priťahoval. Bol tým, čím ona nemohla a ani nesmela byť. Slobodnou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár