Mama ho zbožňuje! Ono by mi to nevadilo, predsa len je to jej druhé dieťa a teší sa z jeho úspechov ako my všetci ostatní a dokonca obaja sú akoby tá istá nátura, čo ja s najstarším z nás troch sme niečo iné.
A keď som s týmito dvoma, tak vtedy mám občas chuť zaliezť do izby a len tak byť, teda existovať v čase, pretože oni dvaja všetko zvládnu.
A keď sa mne niečo nepodarí, vedia byť tak zlí!
Alebo keď sa o niečo snažím, niečo chcem vytvoriť, vedia ma tak zakopať, že ja už nemám chuť sa vôbec z tej hĺbky vykopať a ísť
ďalej.
Začala som sa učiť po francúzsky. A u mamy v robote som si tlačila slovíčka a mama prehodila: „No, to som zvedavá, ako dlho ti to vydrží“
Dííky mami za podporu! Prestávam mať chuť sa vôbec niečo učiť!
Okej ja chápem, že nie som celkom obyčajné dievča. Že si neplánujem svadbu, keď skončím školu, že to v mojom mozgu neprebieha ako inej holke z dediny, ktorá chce mať ideálneho chlapa, ideálnu svadbu, ideálny dom, ideálne deti, ideálnych svokrovcov, proste všetky tieto ideálne (nateraz) sračky.
Pokiaľ si pamätám, tak ja som z maminej strany podporu ešte nezažila. Keď jej možno aj chcem niečo povedať, vyjaviť niečo, čo by bolo fajn spraviť v tejto skurvene nekultúrnej ohováračkej zaprdnutej zakysnutej dedine, tak mám pocit, že ma nepočúva. A dpc, prečo mám byť akože normálna? Ak mám byť normálna ako ľudia v tejto akože „ideálnej“ dedine, tak to potom hneď balím kufre!
Nikdy mi nepovedala, že akú mám pekne upratanú izbu, čo pekné som si ušila, aké pekné náušnice som si teraz spravila; akoby vždy keď to má spraviť, tak je len ticho. <-teda to usudzujem zo situácie, keď mi pozerala a tak trochu kontrolovala fialky na okne a potom ešte utrúsila: „Aby ti neskapali.“
Je fantastické, že ma nikdy do ničoho nenútila – ak nemyslím strednú -> do nej ma donútila, resp. upravila mesto (inak som chcela ísť do NR). A možno ja som potrebovala, aby ma niekto odmalička vždy do niečoho nútil, aby som nebola taká zakomplexovaná lemra, akou som teraz. Že si nemyslím o sebe, že som v poriadku, keď necítim z domácej strany podporu.
A možno som len taká rozcitlivená z toho šibnutého počasia. Ale aj tak. Aj keď niečo robím, vždy tým chcem niekomu ukázať, že proste na to mám! Nechcem nikdy nič robiť pre seba, lebo robiť niečo pre seba mi príde mierne hlúpe, že teším sa z toho len ja a nik iný a predsa len väčšia radosť je z toho, keď ju spravím niekomu inému.
A keď ma bude zakaždým takto sprdúvať, tak ja sa už asi nikam nepohnem.
:/
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
purenarcissism
25. 6.júna 2011 14:02
presne viem o čom hovoríš, podporu od našich som nezažila, ale tá malá, keď sa do niečoho pustí má podporu celej rodiny aj z 53tieho kolena dpč!
2
@purenarcissism
no áno, to ma tiež štve. Sesterka mi je pomaly navlas podobná - len je krajšia, inak povahovo asi skoro to isté - a tiež keď príde k nám, tak mama sa z toho ide asi posrať, dohája. najviac ma mierne nasralo, keď sme niečo robili a mama ju podporovala a do mňa furt pindala a tak. :/ nasrať.
no áno, to ma tiež štve. Sesterka mi je pomaly navlas podobná - len je krajšia, inak povahovo asi skoro to isté - a tiež keď príde k nám, tak mama sa z toho ide asi posrať, dohája. najviac ma mierne nasralo, keď sme niečo robili a mama ju podporovala a do mňa furt pindala a tak. :/ nasrať.
4
tak som tu do tretice u nás to bolo asi tak, že som sa učila na jednotky pri malom dieťati vyštudovala VŠ ale nie s červeným diplomom ako ona a teraz som najsprostejšia, najnezodpovednejšia osoba na planéte lebo si nechcem dorobiť magistra.segra má len učňovku ale to bolo vždy ok. a bratranec chodí už na magistra takže... nechcem sa k tomu vracať ,mne paradoxne pomohl, keď som pred 3 rokmi veľmi ochorela, lebo po vštkých nemocniciach a operáciách som si uvedomila, kto som. a naučila som sa jednu vec, keď ti to nemá kto povedať, povedz si to sama!Že si skvelý originál.
Napíš svoj komentár