Čo robí človeka šťastným?
Žijem na dedine. Niekto by si mohol povedať, aké je to úžasné, aký je to pokoj od mesta a podobne. Keby mi to povedal práve tu a teraz, tak mu asi niečo natrhnem a pošlem ho niekam, kde ani vtáčiky nespievajú.

Možno sú iné dediny v tomto iné. Avšak dedina, v ktorej žijem, je asi to najhoršie, čo môže človek dostať. Hovorí sa „akoby za trest“!

Jediné útočisko je vlastný dom.

Prečo to tu vôbec píšem a dostávam to zo seba? (inak by som to v sebe dusila a mohla by sa stať ešte nejaká strašná vec).

Lebo asi na vlastné náklady budeme musieť dať dole jeden dom na našom pozemku, kt. ešte nie je dokopy ani vysporiadaný poriadne. Samozrejme, MY ako rodina si pomôžeme, ako budeme len môcť. Avšak prvotný podnet na odstránenie strechy (tak keď dáme dole strechu, to rovno dáme dole aj celý dom) bol s odôvodnením o svoj holý život -> aby na neho škridla nepadla. Akože to je pochopiteľné. Ale fúkať okolo toho ooooooooobrovskú bublinu tiež nebolo to najmúdrejšie.

Pri predbežných poradách sme boli upozornení aj na to, aby tento na prvý pohľad chabý, avšak jasný dôvod nezneužila neskôr dedina pre svoje účely. Teda, že MY dáme dole dom a potom sa prihlási Obecný úrad, že ide stavať chodník a rozširovať cestu -> čo by ich vyšlo o dosť lacnejšie, akoby mali odkupovať pôvodný dom a tak. Takže sa musíme mierne obrniť aj proti takémuto scenáru.

Mama, krstná (jej sestra) a aj babka sú na prášky, pretože je tu ešte vec, že ak sa to nespraví, tak môže prísť štátny dozor a celý ten výjazd tých típkov zase zacálujeme my.

Ale to je asi len jedna z vecí, ktoré ma na tejto akože dedine štvú.

Tá asi najhoršia je to, že asi každý občan tu má vyvinutý zmysel pre unáhlené závery, konšpiračné teórie a bujnú fantáziu a potrebu byť „hýbateľom miestnej verejnej mienky o niekom“. Proste sa tu nehorááááázne ohovára. Je to tu rozšírené ako chrípka na jar či jeseň. A kto ohovára, tak sa tvári, že neohovára, že je ten najposlednejší úbožiak, že svet je nachuja, že roboty niet, že ... proste závisť.

Takto sa mi stalo, že som sa od Niekoho dopočula, že môj brat – úspešný kuchár – predáva drogy v Ba. A tento akože „fakt“ vyvodili z toho, že má čiernu Octaviu – mimochodom mierne starú, možno prvá/ druhá generácia. Proste keď tí ľudia nemajú túú odvahu sa NORMÁLNE porozprávať, tak si domýšľajú.

Na mňa som sa dopočula také kydy od jednej absolútnej pižže, ktorú asi každý považuje za cvoka, lebo jej sa huba nezastaví a sama nevie, kto je a potrebuje asi jednu po papuli preplieskať, aby sa zobudila, lebo inak by v tejto debilnej dedine zostával existovať fakt iba cvok s pevnými nervami. Osobne tú babu mám u ľavej zadnej, lebo inak by som ju schovala hneď do vrecka, čím mi nesiaha ani len po päty a ona tu ide hodnotiť. Krava!

Potrebujem sa takto vykecať, lebo ma z tejto pošahanej dediny asi picne.

A góóól!

Babka vypomáha v kostole – mení kvety a také veci. Už je stará a tomu kostolu asi darovala nohy, lebo už ledva chodí. A do toho kostola chodí veľa dôchodkýň, ktoré toho doma nemajú čo na robote, žeby im doma deti plakali a podobne. Milujem tie ženské, ktoré chodia do kostola len pre peknú tvár toho farára –> pch, ženy. A ide o to, že babka to už musí niekomu prenechať a zrazu tie dobehajúce dôchodkyne sú choré, majú príšerne veľa starostí a čojaviemeštečo.

Tak dpc, my sa tu pomaly zničíme a ony .... neznášam túto dedinu!!!!!

Mám chuť si zapáliť. Ja inak nefajčím, ale teraz na to mám
nehoráznu chuť.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár