Alebo... mojich 15 bohémskych dní
Ani neviem, prečo som to spravila. Asi som príliš nerozmýšľala. Možno by som nemala rozmýšľať vôbec a užila by som si toho viac. Možno. Keby. Keby-keby.
Ono by sa to dalo aj prirovnať jednoducho k tej myšlienku filmu „Yes Man“, v ktorom sa Jim Carrey ničomu nebránil a proste išiel do toho, nech sa deje čokoľvek.
Tak ja som išla na stretnutie s bratom jedného dotyčného... je jedno, ako sa volá, pomenujem ho Bohém. Prečo? Neskôr to vysvetlím.
Cestou zo školy som v buse stretla jeho brata. Už som ho len pozdravila, zvláštne som sa usmiala a škodoradostne a hnusne som si pomyslela: Keby si ty vedel...
V meste som ho počkala v jednom bare... potom prišiel. Padlo prvé, druhé, tretie pivo, rozhovor sa trochu rozvinul. Pokukávali sme po sebe a odišli do pizzerie. Tam štvrté pivo, ktoré mne fakt nechutilo. Sedeli sme vedľa seba a jeho ruky sa tak-nejak začali činiť. Najprv jedna ma podopierala vzadu, potom ma nečakane držal za pás a ... nakoniec sa to zvrhlo a začali sme sa bozkávať. Neviem, čím to bolo, prečo som tomu nezabránila, ale bola som dostatočne pripitá na to, aby mi to bolo fakticky jedno.
Vyšli sme z pizzerie a chytil ma za ruku. Pustila som ju. Chytila som paniku, lebo mi to prišlo veľmi povedomé „praktikám“ jeho brata, ale tento je lepší. Cítim sa zvláštne, keď to takto píšem, ale tak, mám ho rada, čo už. Nie som do neho zamilovaná, bola som síce vystresovaná z celej tej situácie, čo to vlastne robím, ale akosi mi to bolo už jedno.
Takto nejak to išlo aj druhé stretko, tretie a na tom poslednom štvrtom už akosi to bolo celé zvláštne. Neviem, no, možno veľa rozmýšľam, ale... prestáva ma to baviť.
Je fajn, že má na mňa taký vplyv, že za posledné dva týždne som bola vonku častejšie než neviemkedy, čo víkend, to na diskotéke, čo utorok alebo štvrtok v týždni, to vždy na pive, kašľala som na školu a ono tento „oddych“ sa mi vyplácal, lebo keď som sa vykašľala na seminárku, tak na seminári som nič neprezentovala a teda mi to prešlo. Alebo v piatok po prvom stretku som mala ešte opicu a v Nitre som sa ešte kriesila, za čo musel niekto pekne nadávať a mali sme vtedy skúšku a dala som ju a ani neviem ako. Inokedy mám na toto smolu. Keby som takto nežila, tak by som asi nechytila nervíka a doslova nepobila sa doma za svojprávnosť mať vlastný účet, lebo mama mi chcela spravovať financie, ale tiež si s nimi robila, čo len chcela, tak jej v tomto príliš dôverovať nemôžem. Aspoň nie teraz. A tak už mám vlastný účet. Rozhodujem sa sama, nerozhodujú za mňa.
S týmto súvisí aj môj stav. Uvedomujem si, že zábava je síce super. Bavím sa na diskotékach, užívam si to, keď som vonku s hocikým v pohode, ale .... na druhej strane si uvedomujem, že to nie som ja. Že tento spôsob života by ma asi príliš nenaplňoval, že mi niečo iné chýba. Proste táto dedina, toto mesto nie je to, čo mám v Nitre. Mňa skôr láka Nitra. Kultúra, ľudia, škola... taká som bola v minulosti, išla som si za svojím dopredu a teraz som sa zastavila a vychutnala si tú krásnu chvíľku. Spravila som síce krok dopredu, ale teraz musím spraviť asi 10 späť.
A prečo Bohém? lebo si ten život fakt užíva. Okej, síce vyskúšal všetky „dobroty“ ktoré sa vyskúšať možno aj dajú, teda od mariši po neviemčo, adrenalín má v krvi, na Vianoce dokonca prišiel na večeru opitý. Robí všetky veci, ktoré by som si ja nedovolila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár