Nie začnem inak, ešte to nemám premyslené a ani neviem o čom toto vlastne bude. No pravda je taká, že inšpirovaná polnočným denníkom , ktorý som prečítala z ablolútného pocitu nudy, som sa i ja rozhodla napísať niečo, v túto neskorú nočnú hodinu. Vlastne jediné, čím som sa asi tak inšpirovala je to, že vôbec niečo píšem.
Rozhodne sa nechystám podrobne popisovať môj osobný život, ktorý sa teda z nuly už nejaký ten čas vôbec nepohol a istotne nebudem písať ani nejaké tie filozofické bláboly o podstate života alebo samovražedné emo veršíky o tom ako ma nikto nemá rád a ako s tým všetkým chcem skoncovať, totiž veršovanie mi nikdy nešlo!
Nie, nikdy ma nič také nebavilo, teda, mala som obdobie asi ako každý jedinec, mysliac si o sebe , že celý svet je proti nemu lebo on už duchom dávno dospelý je no jediné čo ho delí od toho oficiálneho uvedenia do dospelosti je tých „pouhých“ 8 rokov! Týmto som si našťastie prešla.
A dokonca, som prešla aj tým obdobím sladkých štrnástich, kedy som oplzlým chlapcom z pokecu tvrdila, že mám 20 a chcem sex! I keď pravdu povediac aj teraz sa občas pristihnem ako pobavene sledujem tie chlípne správy 40ročných zakomplexovaných panicov, ktorý o sebe tvrdia, že ich najväčším relaxom je dávanie si do tela vo fitku.
Teraz ma už od dospelosti delí pár mesiacov a život beriem ako nutnosť , ktorú si občas užívam, občas pretrpím ale väčšinou ním len tak nepozorovane plávam. Viac ako v úlohe žijúceho jedinca sa čoraz ocitávam v polohe jedinca- pozorovateľa. Je to zábava. Je to ako 24hodinové kino takmer zadarmo. Občas dráma, niekedy horor, výnimočne sladká braková romanca ale najčastejšie mi to pripomína americkú komédiu, na tv markíze každú sobotu dopoludnia. Občas sa nekonvenčne zapojím aj ja, mám talent sa zapájať práve vtedy kedy by som asi vôbec nemala no i tak žijem a zatiaľ bez akýchkoľvek prehnaných komplikácií.
Môj život sa asi najviac dá prirovnať filmom na STV2 pre náročného diváka. No tomu môjmu filmu akosi chýbajú titulky. Docela som sa už naučila rozpoznávať nejaké tie slová ale nie vždy mi to dáva taký zmysel ako by som chcela. Ale pravdu povediac to vôbec neriešim.
Ja som vlastne strašne nespokojná sama so sebou. O svojim nedostatkoch viem, no moja neskonalá lenivosť mi nedovoľuje niečo proti tomu robiť. Keby sa dalo umrieť na lenivosť, som dávno mŕtva....neznášam svoje každé kilo nad tým svojim magickým číslom, od ktorého som rovnako vzdialená ako Zem od Slnka a pravdepodobnosť , že sa k nemu priblížim je asi taká veľká ako to, že si niekedy oblížem jazykom lakeť a i to sa mi zdá pravdepodobnejšie. No vďaka tej najhoršej vlastnosti- lenivosti sa o to ani nijak nepokúšam.
Keby som našla zlatú rybku a tá by mi mohla splniť nejaké to predsavzatie, rozhodne by som chcela aby ma zbavila tej ukrutnej lenivosti. Pretože ak by sa mi podarilo zbaviť tej, zabila by som tým asi tisíc ďalších múch, ktoré špatia inak môj harmonický život.
Ale inak som šťastný človek so šťastným životom, plným nezmyselností každodenného života, občasnou chuťou zastreliť sa a permanentnou chuťou zastreliť všetkých ostatných.
Viac menej je to úplne čo teraz napíšem, lebo keď toto budem čítať náhodou zajtra. Zhrozím sa nad pičovinami čo som napísala a nad tými strašnými gramatickými a do oka bijúcimi štylistickými chybami. No moja schopnosť písať je nepriamo úmerná počtu vysmrkaných vreckoviek a počtu kychov za 1 minútu. A pri kýchaní môžem využiť zase priamu úmeru. Čím viac kychov tým väčšia bolesť hlavy! V stavoch ako je tento, absolútnom bolení asi každého milimetra na mojom tela prichádzam na praktické využitie matematiky, z ktorej som viac než totálny blbec.
Jeden z mojich absolútnych (ne)talentov, je schopnosť úplne odveci premosťovať, a prechádzať z témy na tému. Úplne plynulo viem napríklad z druhej svetovej vojny prejsť na jesennú módu v Paríži. Pre mňa je to síce prirodzené a úplne normálne no bohužiaľ väčšinou sa stretávam s nechápavými pohľadmi a očividnými pochybnosťami o mojom psychickom zdraví. Raz sa ma jedna teta spýtala či som s tým bola u doktora. Tú pani si strašne za to vážim aj kôli jej vyhláseniu, že najradšej ma má keď mlčím.
Tu niekde je nejaký ten najlepší čas kedy ukončiť túto 1 a pol stranový maratón s nudou a odobrať sa k veci môjmu srdcu najbližšej a to spánku.
See ya!
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
1
angel...
28. 9.sept. 2009 14:40
to poznám aj ja som tak hrozne moc lenivá...
Napíš svoj komentár