Keď na Vianoce nesneží, aspoň pĺzne pes

Je 19. December, už týždeň nechodím do práce, lebo polovica mojich kolegýň obchytila koronu a zatvorili nás. Oh wait..ako len mohli dostať chorobu ktorá neexistuje? Na tvári mám škodoradostný úškrn, lebo...no, keď je hlúpa hlava trpí celé telo.

Navyše mám po krk počúvania práUd o Matelkovi, kecov ktoré velebia Smer, o čipovaní psov ako príprave na čipovanie ľudí a iných nevyvrátiteľných faktov. 

A potom je niekto smutný že možno nebude so svojou rodinou na Vianoce. "To ma moc mrzí", odpovedám a hrám to na empatiu lebo tak sa to má a nemôžem povedať: "No ale stálo za to, nie? Je lepšie ležať týždeň v horúčkach, ohroziť rodinu ako vdychovať svoj CO2 ty bitch".

A vlastne jebať na to. Mám mesiac voľno, nemám covid, nemám na stole Zem a Vek a v hlave nasraté.

Čo ma vyvádza z miery viac je fakt, že vstávam nasratá ja a neviem prečo. 

Poznáte to klišé z klipov reklám a tak.. keď žena odtiahne rolety, východ slnka jej pohladí tvár, usmeje sa, príde k nej zozadu jen muž a dá jej pusu?

Tak som dnes ráno odtiahla tú roletu, sivá obloha prefackala moje oči,  prekrútila som ich od samého nadšenia až niekde dozadu, nadvihla obočie a to bolo všetko.

Kráčala som po chodbe posiatej bielymi chumáčmi srsti mojej Akity smerom do kuchyne. "Popiči", veď keď na Vianoce nesneží aspoň pĺzne pes, no nie? 

Ah. 

 Je to možné?

14 9 2 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu