Trápenie

Ešte aj potom čo sa stalo som sa trápila nad tým, čo mi povedal pred oslavou. Väzenie. Pol roka. Ešte stále mi však nepovedal, čo vlastne spravil. Neverila som tomu čo povedal. Chcela som vedieť pravdu.
- Ahoj .
- Musíme sa porozprávať.
- To isté si myslím aj ja.
- O čom sa chceš so mnou rozprávať?
- Čo si robila na oslave?
- Čo som mala robiť?
- S mojím bratom.
- Tancovali sme.
- Jasné. Tancovali... položil mi mobil. Vraj mu už nemám volať. Neverila som tomu, že žiarlil. Ešte k tomu na vlastného brata. A okrem toho, mojej kamoške by som nikdy neublížila. A ani Robovi. Nedokázala by som to. Bolo mi ľúto, že som sa nedozvedela to, čo som sa dozvedieť chcela.
Na druhý deň ma čakala prax. Stále som sa trápila pre to, čo mi Robo povedal. Aj pre to, čo mi nepovedal. Rozhodla som sa, že mu napíšem sms.
Pár minút na to, ako mu prišla správa mi zavolal.
- Ahoj. Mrzí ma to.
- To už je jedno.
- Nie nie je. Keby som vedela, že ti to bude vadiť.
- Nerieš to už. Pracuješ?
- Mám toho vyše hlavy.
- Večer si zavoláme.
- Zavolám ti.
- Ok. Pa.
- Pa.
Večer som mu išla volať. Išla som ešte na chvíľu von. Telefón som si nechala dnu. A to bola chyba. Po štvrť hodine som si našla štyri zmeškané hovory. Volala som mu, ale on nereagoval. Prišla mi však sms. Vraj prečo mu kážem aby ma prezvonil, keď mu nevolám späť. Volali sme si asi hodinu predtým...a vtedy som pozerala telku.
Bola som vonku. Odpísala som mu. Ookm keď budeo tiež
Vraj neznáša, keď ho klamem.
Ja som ho však neklamala, ale nenechal si to vysvetliť. Bolo by to zbytočné. Cítila som, že ho trápi aj niečo iné. A na mňa sa to trápenie tiež nalepilo.
Celú noc som nemohla spať. Myšlienky som mala všade len nie v posteli. A ráno ma čakal ťažký deň v práci.
Napísala som Robovi, že nechcem aby sa na mňa hneval. Že ho milujem a ako veľa pre mňa znamená a že by som ho nikdy neklamala. Odpísal mi takmer okamžite.
Vraj každý robíme chyby. A aj on si uvedomuje že nie je bez chýb a prežil si toho veľa. A vraj pri ňom by som nemala mať dôvod klamať mu. Zaželal mi pekný deň a napísal mi ľúbim ťa.
Bola som rada, že už je pokojný. Večer som mala v pláne spýtať sa ho na to väzenie. A tak ako som plánovala, tak som aj urobila.
- Zlato, viem, že sa o tom hovorí ťažko, ale chcela by som niečo vedieť.
- Čo?
- Prečo ideš do väzenia?
- Prečo to chceš vedieť?
- Som tvoja priateľka. Mám na to právo.
- Porušil som podmienku. Bránil som kamaráta. Mal som niekoho nechať, aby ma zbil? Ja sa zbiť nenechám.
- Nemohli ste to riešiť inak?
- A ako. Čo sme sa mali dohodnúť na tom, že sa navzájom pobijeme a každý pôjde svojim smerom?
- Zrovna takto som to nemyslela. A prestaň s tými rečami. Už som vydesená aj bez toho.
- Mala si sa so mnou rozísť. Dal som ti čas na rozmýšľanie.
- To by som neurobila. A ty to vieš!
- Jasné. Dobre zajtra si zavoláme.
- Dobre. Dobrú noc.
Bola som rada, že som konečne vedela, o čo ide. Žiaľ, trápiť ma to neprestali. Keď som si pomyslela na to, že mu môže prísť každým dňom predvolanka s presným dátumom nástupu...bolo mi smutno. Nemohla som spať. A bolo mi čoraz horšie. Avšak som si nebola istá, či to bolo len tou správou o väzení.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu