Som tu nová, cítim sa maličká vo veľkom svete, moje sebavedomie niekde zutekalo.... čítam zaujímavé, niektoré skutočne kvalitné články a nechcem sa dať zahanbiť. Pridať niečo , nepridať? Nie som predsa žiadne béčko a keď si ma nik neprečíta - nevadí, krátky článok odíde do nebového neba – už aspoň za snahu.

Chcem napísať o tom, že všetko je raz po prvý krát. Tak ako nesmelý prváčik kráča s voľnou dušičkou prvý krát do školy, prediera sa s úsmevom či bôľom stále vyššie, tvár sa mu mení, cieľ pred očami a odvaha ukrutná. Stretáva prvú lásku, ochutná medové pery, prvé dotyky, prvé milovanie. Ukladá do mobile nové čísla a staré možno nepotrebné neláskavo vymaže.

Myšlienky utekajú, plynie čas a on sa ocitne medzi chytro dospelými ľuďmi, ktorý sa hrajú s maskami na tvárach a ničoho sa neboja. Zelená stužka, možno aj červený diplom a šup ho s radosťou dobíjať svet, ďalšie srdcia, ostanú aj zlomené, ale veď čo na tom? Taký je život...

Čo je ešte po prvý krát? Dotyk malej, nežnej rúčky dieťaťa? Stal som sa rodičom? Wáu...to som už toľko prekonal na mojej ceste? Počúvam mamine slová „nežiť na divoko ako králik do smrti“ a beriem lásku pred oltár. Hej, aj to je to prvý krát
Niektorí mi rozumejú, iní sa posmievajú, ale nech! viem svoje a patrične valcujem posmievačov a kráčam za ďalším cieľom, som úspešný a nič mi nerobí problém.

Po rokoch sa mi do cesty postaví čierny mrak a úplne ochromí moje telo. Žerie moje krásne spomienky, bojím sa, som tak mladý a dravý. Toľko vecí chcem podniknúť, mnohé slová mi uviazli v krku a nerozdal som všetku lásku, čo mám v srdci. Ten podliak strach ma neustále prenasleduje. Múdri ľudia v bielych plášťoch režú moje telo, krútia hlavami a ja vnímam len krásne, teplé svetlo.
Je ho veľa, veľa...cítim sa blažene. Nie, na nebo neverím, som tvrdý realista. Mám dochrámanú dušu, chabé telo, ale prebúdzam sa a stále žijem....Obzerám sa dookola a všetko je pre mňa nové. Vidím mamu, plače. Prečo? Láska sa díva hore, mávam jej, nevidí ma. Čo sa deje? Myšlienky mi ostali, krúžia okola mňa. Sú ružové, inokedy tmavnú a sú ako indigo...začína mi to dochádzať, čas nepoznám, sedím na obláčiku, usmievam sa.....už to mám! Ja som asi prvý krát zomrel....

 Blog
Komentuj
 fotka
jaro1991  1. 4. 2010 12:42
wow... som rad, ze si sa odhodlala nieco napisat, a velmi sa mi to paci ten koniec je uzasny... len tak dalej
 fotka
pukynka_15  1. 4. 2010 12:50
lubi sa mi to ..
 fotka
lussatko  1. 4. 2010 14:40
dobreeeee
 fotka
eleanor  1. 4. 2010 14:51
skvelé , že si sa odhodlala napísať, nádherné myšlienky a krásny koniec, len tak ďalej....
 fotka
smejkap  1. 4. 2010 16:45
velmi dobre. klobuk dole.
 fotka
foxhound  1. 4. 2010 16:48
Interesantné
 fotka
zuzulka98711  1. 4. 2010 17:23
great
 fotka
lucia199513  1. 4. 2010 18:16
poučné:d
 fotka
depropex  1. 4. 2010 19:19
fakt dobre
10 
 fotka
fxx  1. 4. 2010 22:12
Toto je fakt dobrý prvý blog,nie ako ostatné.
11 
 fotka
nikoleta243  3. 4. 2010 21:10
Velmi, velmi pekne Vam vsetkym dakujem, vazim si to a budem sa snazit dalej hladat plodne myslienky a robit Vam radost dalsim pisanim.
12 
 fotka
sorky28  7. 4. 2010 22:30
ešte teraz mam zimomriavky na chrbte ...
Napíš svoj komentár