Vychádzajúc z baru som si uvedomila, že moja jediná momentálna potreba je zapnúť si tú skvelú pieseň. Poznáte ten pocit, keď si daný okamih vyžaduje konkrétny zvuk, pesničku, vyjadrenie? Po posedení s levom, býkom a nezabudnuteľným medveďom čiernej farby som ani minútu neváhala. Váhali jedine slúchadlá, ktoré sa, ako bežne, zamotkali do seba. Tak ako to zvykneme robiť aj my ľudia. Ale čo by to bol za život, keby sme sa nikdy nezamotali. Stereotypný. Aj táto zima už pre mňa takou začínala byť. A prišiel deň. Optimistický, slnečný, žiarivý...iný. Deň, na ktorý som čakala, odkedy sa začala zima.
S prvým slovom v pesničke prišli aj spomienky. Týždne, keď som sa zobúdzala o pol 7, dala si Cornflakes bez chuti, zapila ich stopercentným džúsom z Lidla, dala si tehlový kabát s kapucňou mnícha a prechádzala som s mp3 na ušiach popri ešte tehlovejších domčekoch s krásne a do detailov pokosenými trávnikmi. Nazvala by som to sladká dispozícia. Správny človek na správnom mieste. V správnej chvíli so správnymi pocitmi.
Deň, kedy mi už nechutili ani Cornflakes, ani sladkastý toastový chlieb. Ani voda, ktorú tamojší ľudia nazývali minerálkov. Prichádzala som na zastávku, cítila som ako kvitnú kvety na stromoch a počula nadávky alergikov. Zastávka bola bezduchá, výnimočne nie červená, ale zeleno žltá. Vytiahla som z tašky poslednú časť desiaty – jablko. Jedno zahryznutie, druhé a prišli aj slzy. Znova pri tej pesničke. Začala mi chýbať rodina, slovenské jedlo, slovenské rozbité cesty, ale cítila som sa slobodne.
Tohto som sa bála. Že jedného dňa zabudnem aj na to, aké bolo číslo autobusu, ktorým som chodila na Egdware station. Na zhon a smrad v metre. Na ten vietor, keď vychádzate z metra a čo najrýchlejšie musíte rozprestrieť dáždnik. Na noviny, ktoré vždy a každý čítal a keď som ich chytila do rúk nerozumela som poriadne jednej vete. Na školákov, ktorí si ku mne nechceli nikdy sadnúť, až kým ku mne nehodili dákeho drobného černoška. Na tých dvoch malých kamarátov, ktorí z autobusu vyhadzovali žuvačku a jeden bol typický Angličan – bledý s ryšavými vlasmi a pehami a druhí černoch.
Spomienky na tri najkrajšie týždne v mojom živote sa pomaly vytrácajú, ale zmenili ma. Zmenili ma a za to som nesmierne vďačná. Pozerať sa na svet len z jedného pohľadu je najväčšia chyba akej sa človek môže dopustiť. Mali by sme vedieť odpúšťať, priznať si svoje chyby, a hlavne si priznať, že nie sme najmúdrejší a neomylní. Nemali by sme súdiť, hoci to všetci robíme. Nejdem meniť ľudské postoje ani názory, len som mala výnimočne krásny deň.
A tak som si kráčala po Novohradskej ulici s úsmevom na tvári. Na prechode som zastala všetkým autám, vyžívala som sa zo stôp bicykla a nechala som si kvapkať na hlavu roztápajúci sa sneh. Tomu sa povie sladká dispozícia....
Songs of desperation
I played them for you
A moment
A love
A dream
Aloud
A kiss
A cry
Our rights
Our wrongs

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár