„Utekaj, prosím ťa, zvládneš to... nechytia ťa, tentokrát už nie,“ hovorila si, keď sa jej podarilo konečne uniknúť z toho nekonečného väzenia... už ani nepočítala pokusy a nevydarené úteky, bolo ich tak veľa... (Lebo to tak chcela.)

Držali ju v tmavej miestnosti, bez svetla, iných ľudí...

Čas utekal, ona však nestarla...bola stále tým malým naivným dievčatkom, ktoré sa nádejalo, že sa raz dostane na slobodu...(Lebo to tak chcela.)

Rada spomínala na tie časy predtým...keď vnímala krásu a svetlo sveta, cítila pri sebe ostatných, milovala každý deň a bola šťastná...

Nechápala, ako ju našli, prečo sa k nej dostali...pamätá si len ako ju unášali...viedli ju rôznymi krajinami obrovskou rýchlosťou, že nedokázala vnímať ten chaos...bola vystrašená, zúfalá... (Lebo to tak chcela.)

...keby vedela kam ju zavedú, určite by si aspoň tú cestu užívala...

Teraz utekala krajinou, ktorá bola zas iná ako naposledy. Zo zeme vyrastali obrovské guľaté pyramídy. Prečo pyramídy? Lebo to tak chcela.

Svet bol čiernobiely, občas s náznakom žltej farby.

Stotiny, desaťročia... Nikdy sa nezastavila. Tentokrát bola krajina krvavo červená plná čiernych hranatých kvetov, orchideí. (Lebo to tak chcela.)

Neobzerala sa, boli jej totiž pätách celý čas. Ani teraz nevedela ako by bez nich prežila, možno jej chýbali. Ale ešte stále bežala. (Lebo to tak chcela.)

Uvidela biele svetlo. Nazvala ho nádejou. (Lebo to tak chcela.)

Vyzeralo ako svetlo na konci tunela, bolo príliš ďaleko a ona bola príliš unavená. Nezastavila ani tentokrát. Utekala, čo jej sily stačili. Cez vietor, železné kríky s ostňami, ktoré jej spôsobovali obrovské rany, na miestach kde už mala predtým jazvy. Padala, vstávala a zas padala. (Lebo to tak chcela.)

Dostala sa na púšť. Púšť plnú zlatého prachu..

Už nebežala, plazila sa. Rany jej nedovoľovali ďalší pohyb. Nádej bola na dosah. Snažila sa postaviť na nohy a dostať sa do svetla- nádeje. (Lebo to tak chcela.)

Stála pred nádejou, no skôr ako vykročila aby sa do nej dostala, obzrela sa. Stále tam boli. Chýbali jej.

Pozerala na nich a už zas nemala inú možnosť. Vedela, že sa zas stane ich väzeňkyňou. Zas bude chcieť ujsť. Zas neúspešne? Zas neúspešne. A tak znova vykročila k nim. Do dobre známej nekonečnej tmy. Lebo to tak chcela.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár