Ja budem mamou ?!

„Tak toto je fakt blbí vtip“. Asi takto znela moja prvá reakcia pri pohľade na pozitívny tehotenský test. K tomu sa pridalo hotové slzavé údolie, strach a ako sa hovorí: problém bol na svete.

Ja, ktorá sa horko-ťažko dokázala na dva dni postarať o malé šťeňa zlatého retrievera sa zrazu má denno-denne starať o malé dieťa? NEMOŽNÉ!

Keď som sa s tým „problémom“ zverila človeku, ktorý mi vždy bol najbližšie, aspoň som si to myslela, zistila som vlastne, že pomaly prichádzam o niekdajšiu najlepšiu kamošku. Prečo? Až tak som sa zmenila? Áno zmenila som sa. moje rozmýšľanie sa zmenilo. Neviem kedy a neviem ani ako sa to stalo, ale už nerozmýšľam tak ako kedysi.

Je síce pravda, že rozmýšľanie človeka sa vekom mení, ale nikdy som si nemyslela, že sa zmení do tej miery ako u mňa. Nečakala som, že práve kvôli „zmene“ sa odcudzím s najlepšou kamoškou.

Veronikina reakcia na to že čakám dieťa ma prekvapila. Čakala som krik, to, že som hlúpa, dokonca aj to, že ma vysmeje ale jej reakcia bola: „preboha Nina a čo naše piatky?“ Tak po tomto som naozaj nevedela, či sa mám smiať alebo plakať. Človek, ktorý ma nikdy nenechal v štychu a vždy sme spolu niečo vymysleli keď bol nejaký problém, mi teraz povie čo bude s našími piatkami?

„Piatky?“, zopakovala som si v duchu. „A čo moje dieťa?“ No Veronička, s našími piatkami je asi koniec. A úprimne povedané, je mi jedno čo bude s našími piatkami mňa skôr trápi to, ako sa ja, práve ja čo mám problém postarať sa sama o seba, postarám o malého nevinného človiečika.
A navyše, môj prah bolesti je asi taký, že umieram keď sa čo i len pichnem špendlíkom, nieto ešte rodiť.

„tak si ho nechaj vziať“, zareagovala Veronika akoby nič. „čo? NIKDY! Je to moje dieťa, nikdy sa ho nevzdám.“

„Vziať? Nika lenže uvedomuješ si, že tu hovoríme o ľudskom živote? To nie je hračka, ktorej sa len tak zbavíš a o pár mesiacov si pôjdeš kúpiť novú. Dieťa nedostaneš len tak pod stromček, alebo za dobré vysvedčko: na pohraj sa. nemôžeš ho len tak odložiť do kúta. Je to zodpovednosť na celý život.“

„Veď práve“, povedala Veronika, „choď na potrat a nebudeš musieť niesť žiadnu zodpovednosť .. bude pokoj.“

„pokoj?“ bola som zhrozená. „No tak to sotva. Keď si ho nechám vziať tak nebude žiadny pokoj, ale nenormálne výčitky svedomia a vkuse si budem v hlave premietať, koľko by asi malo moje dieťa rokov, aké by malo vlásky, očká a podobne.“

„Nevzdám sa toho malého. Nech sa deje čokoľvek, je to moje dieťa!“ zopakovala som rozhodne.

„Tak za prvé, nemôžeš vedieť, či už je to dieťa lebo nevieš ani v ktorom si mesiaci. A za druhé, čo jeho otec?“

Jeho otec? Preboha, má pravdu. Čo Matúš? Samozrejme prvý človek, ktorý ma napadol keď som zistila, že o pár mesiacov sa stanem matkou, bol on. On ma však vyhodil z bytu so slovami, že si mám ísť na „výškrab“, alebo si s tým deckom mám robiť čo chcem, lebo on sa nebude starať o bohvieakého sk***ného pankharta.
„a buď rada, že som ti nenadelil aspoň jednu po pysku, možno by si sa naučila, že sa nemáš k**viť s kadekým. Pekné rozlúčenie čo? a tak som sa so slzami v očiach pobrala domov, nevediac čo ďalej.

Takže s jeho otcom počítať nemôžem, aj keď viem na milión percent, že dieťa je jeho, pretože on je jediný s kým som kedy bola. „Zostali sme v tom samy maličké“ pomyslela som si a utrela si slzy.


Sťahujeme sa.

Možno to bude lepšie. Začať niekde nový život, s mojím malým. Ďaleko od Matúša. Ale ja sa sťahovať nechcem. Ja chcem zostať tu. Asi. A čo škola? A prebaľovanie? Kojenie? Učiť dieťa chodiť? rozprávať? Liečiť boliestky? Budem ho nosiť do škôlky a ja zatiaľ budem chodiť na prednášky na výške? Zaujímavá predstava. Pôrod? Výbavička? Čo ak ma nebude mať rado? Čo ak budem mizerná mama?

Je síce pravda, že jediné čo mám sú vybraté mená a nepredstaviteľná láska k tomu maličkému vo mne. Nedokázala by som sa ho vzdať. Je to moje dieťa a už teraz ho milujem a dala by som zaňho život.

Napriek tomu, že sa veľmi bojím, nemám na výber: zvládneme to maličké.

Ľúbim ťa

 Blog

61 0 0 0 0

Komentuj

36 komentov k blogu