,,Dcérka musíš, teraz hneď zober sestru a utečte, už tu nie ste v bezpečí, mňa tu nehajte, som už starý, môj život, moja púť je už na konci, ešte raz... odpusť," zachrapčal. Čože!? On nás len tak nechá na pozpas lovcom?... ako si máme s nimi poradiť. Ale skôr ako som sa na to chcela spýtať otec nedýchal. Skvelé...
Môj otec je mŕtvy, naháňajú nás lovci, a ja neviem ako sa mám postarať o svoju o rok mladšiu sestru Emmu.
Nechal nás v tom a len tak s pokojom si odišiel užívať niekde tam hore...
O rok neskôr:
Stále neviem zabudnúť... stále myslím na tú chvíľu keď nás otec opustil... keby to tak nebolo, nemusela som byť tým, čím som. Tri týždne po úteku nás našiel nejaký muž, predstavil sa nám pod menom Mark, povedal, že nám pomôže. Jeho pomoc som s radoťou prijala, ale to som nevedela, čo si môžem vybaviť pod slovom pomoc. Premenil nás, myslím mňa a Emmu na krvilačné potvory, upírov, akože som si dodnes ani nemyslela, že niečo takéto môže existovať... nuž ja som týmto tvorom. Ale zvykla som si na tento život, na krásu, rýchlosť, bystrosť ale nie na krv... strašne ma priťahuje, ale ja si neviem pomôcť, nikdy som nemala blízky vzťah ku krvy. Takže aj keď ju pijem, hnusí sa mi... Hmm... čo ešte k tej krvi, asi len toľko, že ju nepijem z ľudského tela ale zvieraceho, aj keď si niekedy doprajem dúšku tej zdravej tekutiny, ktorú ukradnem v nemocnici. Predsa musím ostať v kondící.
Nastúpili sme, ja a setra do nášho BMW Z4M kupé. Pravdaže peniaze na kúpu neboli naše. Náš otec sa nepohostil ani tým, že by nám dal nejaké peniaze na vyžitie. Sobec!!!
Vylúpili sme banku a kúpili si toto krásne autíčko. No takže radšej k veci. Nesadáme si do auta aby sme išli na nákup alebo na výlet, ale na to, aby sme sa s ním premiestnili do nejakého nového mesta. Totižto upíry nestarnú a ľudia nie sú hlúpy, teda niektorí... dalo by sa o tom diskutovať. Naštartovala som motor, pozrela na sestru, ktorá mala na tvári stále ten istý pohľad. Smutný, bez duše, nevedela pochopiť, teda nechcela, že otec nás takto oklamal, nechce uveriť, že by sa na nás takto vykašľal, za to ja som bola spokojná... nech ten debil zhynie v tom pekle, do ktorého sa dúfam dostal. Zdvihla som ruku a dlaňou ju pohladila po pleci. Zdvihla hlavu a jej smutné oči sa zaborili do mojich.
,,Emm, netráp sa už... užívaj si život," povedala som a usmiala sa. Pridala som plyn a zaradila sa do premávky. Smerujeme niekde na chladné miesto. Tuším to mesto sa volá Forks.
,,Lenže ja som na rozdiel od teba mala papu rada, aj keď sa takto na nás vykašľal, nemáme právo ho posielať do pekla Tish, predsa je to náš otec," povedala. Zase. Jej monológ o jeho čistej duši a nevinne neznášam. Vzdychla som a radšej neodpovedala a sledovala cestu. Nemienim sa rozčuľovať nad takýmito sprostými slovami.
Po 6 hodinách cesty:
,,Tak už sme v Seatli, stačí len pár km a budeme doma." povedala som potichu, ale vedela som, že to sestrine skvelé uši počujú.
,,Idem sa prevetrať, ideš so mnou?" spýtala som sa jej. Emma vystúpila z auta a ja tiež. Pozreli sme sa na seba a potom rozbehli do lesa. Ako som utekala si nájsť korisť započula som, teda aj zacítila upírov ako vrčia na človeka???... neviem zrovna, či to bol človek lebo mal takú divnú vôňu. Rýchlo som tam dobehla a schovala sa za strom, sestra vedľa mňa. Upíri, ktorí mohli mať najmenej 50 rokov ju chceli roztrhať.
,,Hej!" skríkla som na nich predstúpila pred nich spolu s mojou sestrou, ktorá bola v pozore a stále vrčala.
,,Siahate na moju korisť. Mám ju už vyhliadnutú od Oregonu, tak ju láskavo nechajte. Viete, že sa nemá siahať na korisť, ktorá už je niekoho iného," zvýšila som hlas. Upíry na mňa zavrčali, ale stiahli sa.
,,Áno!" odpovedal vodca klanu alebo čoho.
,,Aj tak by 4 l krvy nestačilo pre všetkých," povedala som. Upíry sa mi zadívali do očí a potom zdrhli. To dievča sa na mňa vystrašene pozeralo.
,,Prosím, nezabite ma!" vyystrašene vzlykla. Prišla som k nej, ona sa strhla. Pozrela som sa jej do tváre.
,,Ako sa voláš?" spýtala som sa jej. Pozrela sa na mňa.
,,Miley," odpovedala.
,,Teší ma Miley, ja som Tisha a toto je Emma. Neboj, mi ti neublížime, nemáme práve hlad, teda sme vegetariáni, ale to je jedno. Máš kde byť??? Alebo ťa máme niekde zaviesť?"
Moje správanie ju jednoznačne prekvapilo.
,,Do Forks za otcom," odpovedala po tichu. Usmiala som sa.
,,Poď zvezieme ťa, aj my ideme do Forks," ponúkla som sa a čakal na odpoveď.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár