Sú to dva roky čo sa pohol môj život tým správnym smerom a dnes viem, že to bola tá najlepšia vec, ktorá ma postretla, pretože som sa zriekla a zbavila tých správnych vecí, ľudí a tak ďalej. S odstupom času to vnímam ako osud, ktorý ma zasiahol ako blesk z jasného neba. Keď padnete na úplne dno a istí ľudia vám dokonca vykopú dieru, aby vás mohli skopnúť ešte stále nižšie a nižšie, uvedomíte si, že jediná cesta je smerom hore. Hore, kde je lepšie, šťastnejšie, optimistickejšie, môžete zhlboka dýchať a nie roniť slzy. Teraz to beriem ako osud, ktorý proste musel, premusel zmeniť okolnosti a tak aj spravil. So vztýčenou hlavou ide vždy všetko ľahšie a umenie nie je vzdať sa, ale povstať po psychickej smrti z popola ako bájny Fenix. O čom by bol potom život? Život je o šťastí, obete, láske, ľudskosti a toto všetko časom príde. Inak by sme boli len žijúce stroje a to napriek tomuto skazenému svetu plného špiny, klamstiev a zákerností nie sme. Ak bude aspoň jeden, jediný človek dobrý, zlo a chlad v ľudských srdciach nemajú šancu. Viete čo si myslím? Každý jeden človek raz padne, rozbije si hubu, len to nie vždy dokážeme vidieť. Nie je dôležitý tento fakt, ale to, že v živote máte niekoho, kto vás pri tom páde zachytí a jednoducho padnete do jeho náručia, nie dole. Preto sa ľúbte, majte sa radi, buďte optimistickí zdravo zmýšľajúci, milujte život a osud vám všetko vráti. Skôr či neskôr. Hľaďte na pomyselný, imaginárny pohár vždy ako poloplný, nie poloprázdny. Hovorím z vlastnej skúsenosti, pretože za tieto dva roky nesmútim, netrpím depresiami, ale som nadšená, vychádzajú mi sny v ktoré som kedysi ani len nedúfala ( najlepšie je, že sa to deje mimo mňa a samé) a zlo, kopance beriem s ľahkosťou, lebo som príliš mladá na to, aby mi to trhalo žily a dvihlo krvný tlak . Nie je tak? Som presvedčená, že áno.
A práve preto mier s vami a nech vás sila sprevádza.
Úvaha
Komentuj
6 komentov k blogu
1
yoss
29. 12.decembra 2015 18:38
pekná úvaha, ďakujem
Napíš svoj komentár