Myslím si že možno existuje nejaká spoločnosť, ale nie je vždy viac ako súčet jej indivíduí. Myslím, že viac ako súčtom indivíduí môže byť vtedy, ak majú indivíduá spoločný cieľ. Myslím si, že základnou jednotkou všetkého (života?) JE indivíduum (so svojím cieľom). Myslím si, že je vhodné ak ho človek nájde/stanoví, a následne ho napĺňa. A ciele majú, ako vieme a vidíme, mnohoraké formy.
Myslím si, že najhoršie problémy človeku vznikajú v živote keď má ísť inam, ako chce. Vidím tu dva veľké prvky. Cieľ a chcenie. Myslím si, že keď už je človek čo má svoj cieľ, čo ho našiel, čo ho cíti, že jeho chcenia nie sú také, že cieľu odporujú. Myslím si teda, že človeku prirodzene vznikajú chcenia a prirodzene sa dostáva ku svojmu cieľu, ale že chcenie je k cieľu komplementárne. Myslím si, že chcenia, jeho túžby, sú prísady ktoré jednoznačne idú do hlavného jedla Cieľ. Vynára sa mi situácia ja a netbook. Strašne som ho začala svojho času chcieť. Myslela som si že mi bude veľmi užitočný ale nevedela som si najprv dobre obhájiť že v čom. Lebo som mala zariadenia ktoré vlastne všetky jeho funkcie vedeli plniť. Problém bol v cene a v tom že iné chcenie bolo aj mať peniaze, ako nejakú istotu možno. Skúšala som či ho nechcem iba kvôli novej kabelke stuck_out_tongue:), ale i tak som ho stále chcela. Nakoniec som ho po 4 mesiacoch chcenia aj tak kúpila, aj keď už som kabelku kúpila, aj keď som to nemala stále obhájené. Myslím si, že toto ilustruje akýsi princíp investície, že ideme (zdanlivo) do mínusu na začiatku, ale nakoniec sa vlastne ukáže výhra a podpora v plnení cieľa. Chcenie bolo v súlade s cieľom. Myslím si že najhoršie choroby vznikajú keď nedáme telu železo čo si pýta, ani ovocie, ani umelú nohu, ak mi museli odrezať starú, lebo človek väčšinou stále chce chodiť. Myslím si, že stavy, keď sa ide proti chceniu, dlho nevydržia a vedú k patologickým poruchám. Že ničia človeka a ničia jeho schopnosť vykonávať cieľ, keď je to niekto kto ho má. V inom prípade iba zničia človeka (bez cieľa).
Idenie proti prirodzenosti. A nie som stúpencom nejakej modly prirodzenosti. Iba mám pocit že choré veci sú až pričasto plodené keď sa ide proti nej.
Človek je slobodná bytosť. On si vyberá, kam sa viaže. Buď on vedome, alebo jeho prirodzenosť ho k tomu obracia -Jeho chcenie. Aj láska je podľa mňa verzia chcenia, a chcenie je zase komplement k cieľu. Fakt si myslím, že málokedy mu odporuje.
A k slobode. Odtiaľ sa vlastne táto úvaha odvila. Definovala som ju zhruba ako trávenie času s tými, s ktorými jeden chce, alebo s vecami, alebo so svojou samotou. Mám pocit že sloboda je o tom, vedieť čo jeden chce, čo nechce, možno kým je a kam ide kráčať. Vedieť identifikovať a vyrovnať sa so svojimi chceniami. Slobodou sa mu utvorí v hlave línia, na základe ktorej vie o všetkom presne povedať, či tej veci dá "áno" alebo či tej veci dá "nie". Či tá vec je jeho chcenie, či je komplementom k jeho cieľu, prípadne. Sloboda je vzduch, vietor, je to to zdravie, ktoré máš keď nejdeš proti svojím chceniam lebo vieš, čo sú. A či ti v niečom pomôžu. Je jedno indivíduum a jedna zodpovednosť za seba. Možno (preto možno, lebo týmto konceptom si nie som úplne istá) jedna sloboda. Jedna cesta vyberania si toho, čo si priberieš do svojho života.
Druhá predstava v hlave ktorá sa mi objavuje pri týchto úvahách je rozhovor dedka a nejakého vnuka. Dedko vysvetľuje nahnevanému pubertiakovi, ktorý trieska dverami a túži po slobode to, čo sloboda naozaj je. Pubertiak si zatiaľ myslí, že je to robiť si čo chceš, ale smerom k tomu hedonizmu. Dedko ho opravuje, že je to robenie toho čo chceš, vedenie toho, čo chceš (rozpráva mu tú moju definíciu slobody), k tomu nejakému cieľu, ak ho v sebe nájdeš. (A hovorím o nájdení v sebe a nie určení si, pretože si myslím že ak má človek cieľ čo ide umelo proti jeho chceniam, je to spôsobujúce časom chorobu a malú možnosť skutočného (s)plnenia cieľa, pretože to človeka postupujúcim časom zabíja).
A jadro predstavy je záver ich dialógu o slobode:
(Vnuk): Dobre, ale to, že budem vedieť že s niekým chcem byť alebo že nejakú vec chcem mať, neznamená, že ten človek so mnou bude alebo že tú vec budem mať.
(Dedko): (pousmeje sa a pozrie sa zamyslene do okna) Správne. Neznamená. To, milý môj, to je už šťastie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár