Ako som už v jednom svojom blogu spomínal, nepridávam sa k súčasnej tuctovej, stádnej nenávisti k USA, ktorá vychádza skôr z naháňania vlastných tieňov a nevedomosti, ako z poctivej reflexie americkej kultúry. Navyše, často ide o kritiku patologických javov, ktoré nachádzajú svoju živnú pôdu nielen v Amerike a na Západe, ale aj na Východe, a to dokonca vo väčšej miere.

Fast foody môžeme označiť za jednu z podstatných zložiek patologického podrastu americkej subkultúry (predsa sú však oveľa štýlovejšie, ako sovietske „bufety“). Ani ja si neviem predstaviť, že by som na takejto strave mal prežiť svoj život. No keď predsa len niekedy fast food navštívim, premýšľam, či sme ich tuto, v (Strednej) Európe, správne pochopili. A táto otázka vo mne asi najväčšmi rezonovala pri návšteve „Zlatých dvoch kopčekov“ pod Wilsonovou ulicou v Prahe, ktorej občania znovu objavili prvorepublikovú eleganciu a glans.

Bolo pekné letné ráno a obloha bez mráčka predpovedala horúci deň. Okolo deviatej som vošiel do spomínaného fast foodu, objednal som si ranné menu a sadol si. Keďže som bol v Zlatých dvoch kopčekoch sám, mal som príležitosť pozorovať svojich spolustolovníkov. Poniektorí raňajkovali pri práci a pred sebou mali roztvorený laptop. Iní listovali v novinách. Väčšina hostí však jedla a pila v skupinkách (išlo o skupinky dvoch, troch chudých mladíkov z jasne viditeľnými žilami na čele, ktorí sú v Prahe bežným tovarom), besedovali a skvelo sa zabávali.

Hm, fast food už vo svojom názve predpokladá, že ide o „vývarovňu“ (akosi mi tu nezapadá slovo reštaurácia), kde sa má hosť rýchlo najesť, napiť a vypadnúť, nie si užívať príjemné ráno pražskej periférie v rozhovore so svojím priateľom, ktorého žily na čele sa ponášajú na plán trasy metra od Karlovho námestia po Zličín.

Európske myslenie, už od dôb Platónovho Symposia, nepokladalo jedenie len za banálny prísun paliva. Neviem, ako reflektuje stolovanie americké myslenie (ktoré v najväčšej miere čerpá z toho európskeho). Možnože „fast food“ je len oficiálny názov, ktorý nikto neberie príliš vážne ani v USA. Skutočne neviem, ďalej, ako do Londýna, som sa smerom na západ nedostal.

No v konečnom dôsledku som rád, že stredoeurópska mentalita (alebo mentalita Západných Slovanov?), v Prahe už takmer úplne zbavená postkomunistickej skleslosti a degradácie na úroveň masy, dokázala vložiť do fast foodov prvky seba samej.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár