A vraj nepotrebujeme chlapov..

Asi pred štyrmi rokmi moja vtedy 14 ročná sesternica vravela: "Chlapi sú svine, dosť som sa s nimi natrápila, len mi spôsobujú bolesť, bez nich je život oveľa krajší..." Ja, ktorá som moju sesternicu Katku považovala za akýsi vzor, osobu, akou sa chcem stať som v triede na základnej škole tajomne vysvetľovala spolužiačkam: "Nie, nemôžeš s ním chodiť. Veď chlapci sú nepriatelia." A keďže mám veľký presvedčivý talent, moje nasledovníčky odpovedali na otázky typu "Páčim sa ti?" "Pôjdeme spolu do kina?" "Išla by si von?" vždy nekompromisnú odpoveď: "NIE!" V očiach spolužiačok som bola bohyňa, chlapci na mňa nenávistne gánili.. A pritom som si pred nikým, ani sama sebou nepriznala, že ten starší chlapec je taaaaak strašne pekný a taaak strašne mi bije srdce, keď ho vidím. Nie, nie, toto nemôžem nahlas vysloviť - veď je to chlap!

Všetko sa zmenilo v ôsmej triede, keď som sa s chlapcami skamarátila. Keď sme mali spoločnú cestu, šli sme spolu domov, čím ďalej, tým viac sme sa rozprávali aj o inom ako o hrozne ťažkých písomkách o Pytagorovej vete(stará dobrá základná škola!) a všetky dievčatá nasúkané v tričkách s mini výstrihmi (resp. mini prsiami) ukradnutými zo skrine starších sestier(niektoré ich kradli zo skríň mám, bohužiaľ) sme sa tvárili ako nás náramne tvári Word of Warcraft, nechali sme si miliónty krát vysvetliť, kedy je ofsajd a kedy nie(aj tak bez úspechu), podaktoré začali pozerať hokej, aby mohli s chlapcami rozoberať najlepšie Hossove góly(ja som z tých inteligentných, ktoré hokej milujú od plienok, takže zrovna toto sa ma netýka), doma sme sa bratov a otcov nenápadne vypytovali na najlepšie značky piva, aby sme zahviezdili(akoby ich tí krpci na základnej aj pili!) a naďalej sme sa tvárili, že nás to neustále cápanie po zadku od každého okoloidúceho neponižuje..

Aká úľava bola prepojiť môj život s tým chlapčenským. Veď som pred babami mohla otvorene povedať, že sú strašne zlatí! A okrem toho bolo všetko odrazu zábavnejšie, bezstarostnejšie, iné... Viac som papuľovala učiteľom, menej som sa učila, nechala sa rozosmievať od chlapcov.

A teraz, na strednej?
Za kým idem, keď sa potrebujem od srdca zasmiať? - Za chlapom.

Za kým idem, keď potrebujem vysvetliť matiku? - Za chlapom.

Za kým idem, keď sa chcem poradiť o kúpe novej Playstation? - Za chlapom.

Za kým idem, keď túžim po bozkoch, dotykoch, vzrušení; keď sa chcem cítiť milovaná? Za chlapom.

Za kým idem, keď chcem ísť na pivo? Za chlapom.

Za kým idem, keď si chcem vykričať hlasivky pri futbale či hokeji? Za chlapom.

Za kým idem, keď potrebujem podporu a priateľstvo? Za chlapom.

..a to som vymenovala len zlomok činností, pri ktorých potrebujem chlapov. Preto keď teraz počujem rozhovor trinásťročných dievčat, akí sú ich spolužiaci sprostí a ako radi by ich vyhodili z triedy, vždy si spomeniem na svoje minulé ja a tak trochu ľutujem, že som nezačala chlapov milovať trochu skôr. A pousmejem sa nad tými malými slečnami, lebo aj oni si rovnako ako ja uvedomia, že svet bez chlapov je nudný. Každá z nás si to uvedomí. Jedna keď má šestnásť, iná keď má štyridsať, niektorá chvalabohu dostatočne skoro, iná ľutuje, že neskoro; ale každá. A čím skôr si to uvedomíme, tým lepšie.

Doprajte si i vy zábavu a vzrušenie navyše v podobe chlapov, dámy!

 Blog

30 0 0 0 0

Komentuj

11 komentov k blogu