A kolobeh sa opakuje. Pár prehodených písaných slov, dohodnuté miesto, čas.... Ani si nestihla zlízať z pier penu od piva a ocitla sa v jeho náručí. Málokedy mu vedela odolať, málokedy vedel on jej. Dávno tušili, že ich pohľad nie je len priateľský, že tie bozky nepramenia iba z vášne, že sa bruškami prstov nedotýkajú len náhodne a zároveň tak citlivo a nežne... Z jej očí sálala odovzdanosť, dokonca v istom zmysle dôvera, z tých jeho zas vyčítala, že sa zračí túžba ju chrániť, držať v ruke ako malé krehké pierko, jemne, no zároveň pevne, aby neuletelo...Aspoň pre tento okamih.
Nikdy si to však nevedeli (alebo nechceli?) priznať. -Obávali sa jeden druhého? Obáva sa ona jeho? On jej? Obávajú sa seba? Možného sklamania? Bolesti? Je to takto lepšie?- Hlavou sa jej mihotali množstvá podobných otázok, na ktoré doposiaľ nenašla odpovede.
Minútová ručička neúprosne poháňala vpred hodinovú a deň sa zdal ako minúta. Deň plný smiechu, dôvery, nehy, vášne. Tak rýchlo, ako si vpadli do náručia, tak rýchlo boli opäť v realite. Znova si vravia "ZBOHOM", zbohom, pri ktorom nevedia, či bude trvať navždy alebo len do ďalšieho rána... Zbohom kamaláska.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár