Včera som si vyšiel wečer do ulíc s . Poznate to, bezcielne túlanie ulicami mesta tichými ako cmiter. Najskôr sme skočili do takej malej nefajčiarskej putiky, čo jest snaha o to aby prestala čmudiť. Neúspech, popolníky majú von. No čo už, prešli sme časom nekonečným až do záverečnej a potom sa vidali do ilíc velkomesta.

A čo s tou žabou?

Keď sme sa dokonale vyprechádzali, išli sme na tunajší veľpokrm mašlu. Zvolenčania znajú, ostatným priblížim. Jedná sa o staršiu žemľu plnenú morčacím mäsom ktoré je plnené syrom. Neskutočná gebuzina na ktorej tu všetci fičíme. Kúsok pred stánkom sa Maja zastavila a zadívala sa na akúsi škvrnu na ceste. Tá škvrna odrazu urobila hop, a mne bolo jasné, že to bude asi to zelené čo skáče, nazvme to žaba.

Táto žaba sa zjavne vybrala do mesta, kde je ale všeobecne známe, že sa nenachádza žiadna voda, nanajvýš ak by sa chcela utopiť v alkohole.tak sme jej zahatili cestu, čakajúc, že sa Kvako obráti a pôjde odkiaľ došiel. Kvako to tiež pochopil. A tak sa vybral a my za ním usmerňujúc ho na jeho žabacej púti životom a päťprúdovou cestou. prvú cestu prešiel v pohode, aj keď asi v polke dostal schyzofrenický záchvat a začal utekať miesto skákania, čo mu zjavne nešôlo a tak spravil komickú vec končiacu nárazom do obrubníka.a tu sme prišli na to, na čo Kvako asi sekundu pred nami - na ten obrubník sa nevyškriabem. Zapojili sme všetky mozgovné, špionážne a neviem aké bunky, že čo teraz? Maji a ani mne sa tú potvoru chytať nechcelo, čo ak je toxická, poprípade ľudožravá, ako nás učia trháky z holyúdu. A tia musia mať pravdu, veď pochádzajú z ameriky. .

Našťastie, ja, správny stopár ktorý nikdy nevie čo príde, som zalovil v mojej brašni a vytiahol moju stopársku ceduľku ZV. Kvapka slzy nostalgie na rozlúčku, že už mi nepomôže dostať sa domov, a pustil som sa do práce. skrčil som ten kartón do akejsi lopatky a podobral Kvaka do nej. Dva prúdy štvorprúdovky mu trvalo pochopiť vo co mi gou a furt vyliezal a znečisťoval ruky svojim slízom. Na stredovom ostrovčeku pochopil, a tak si zvyšok cesty kvočal a len hlávka mu trčala. Zjavne si užíval.

Prešli sme svorne všetci traja cestu a stáli sme pred ďalšou veľkou skúškou nášho života. Park pri pancieráku. Ooooo len veľká vedma vie, čo všetko tento tajomný park skrýva po zotmení, aké nástrahy nevhodné pre oko smrtelníka. Po hlbokom nádychu a výdychu sme vstúpili do územia tej ničoty, drog a sexuálnych rozkoší. Na trávniku sme ponechali Kvaka osudu, a vybrali sa na mašľu.

A ak ste včera náhodou po nás boli na mašli, a čudujete sa čo za mokrota to pri stánku, to mi maja vyliala za pohár vody na ruky.

 Skutočný príbeh
Komentuj
 fotka
balbinka  10. 4. 2009 15:33
Lebo zaby na Slovensku su velmo toxicke si fajnovka, polku dectva sme s brachom chytali zaby a nic nam z nich nebolo.
Napíš svoj komentár