Nikdy si nenechávam v noci zapnuté rádio. Vlastne len málokedy ho večer vôbec zapnem.
Ale predvčerom som napriek tomu, že bolo už dávno po jedenástej večer, nebola ani trošku unavená. Tak som si vzala Lasicove Bodky do rúk a začala čítať. Ale na takéto čítanie treba dennú myseľ. Tak som knihu odložila späť na stôl a z dosiaľ neznámeho dôvodu zapla rádio. A na mojom Efemku akurát frčal poľský rap. Skoro ma šľak trafil. A ak to aj nebol šľak, tak určite na mňa chcelo zaútočiť niečo veľmi podobné.
"Žijeme v izolacijí. Žijeme v izolacijí." spieva poľský raperský nadšenec.
Nikdy predtým by mi nenapadlo, že dobrovoľne preladím moje milované Efem. Tak ladím, ľudovkový hlas mi spieva čosi o červenom jabĺčku. Ale ja som si už umyla zuby, tak ďakujem, hovorím. Tak som posúvala rádiové hudby a slová ďalej, nejaké tie reklamy a zvučky, nič zmysluplné, tak som to nechala na Jemných melódiách. Veď keď jemné, aspoň žiadny poľský rap. Rádio som nechala zapnuté, nepamätám si už, či nechtiac alebo naschvál a zaspala som.

O pol tretej som sa zobudila. Všade tma a v nej malé červené svetielko. Rádio. A z neho počuť tiché From Sarah with love. A ja som sa usmiala do tmy.
Mohli sme mať takých dvanásť, keď sme na škole rozbehli večierkovú éru.
Milí spolužiaci, srdečne Vás pozývame na večierok, ktorý sa uskutoční dňa 14.2.2002 o 14:00. Vstupné 20sk. Tešíme sa na Vás.
Večierok o druhej. Tak sme to časom začali nazývať poobedňajšok.
Boli sme ešte takí malí a tvárili sa neskutočne dospelácky. Tancovali s chlapcami slaďáky, s rukami obesenými okolo ich krkov a s pohľadom namiereným kdesi na tabuľu alebo na nástenku, samozrejme podľa toho, na ktorú stranu sme boli otočení, lebo prirodzene, pri tancovaní sa odjakživa ľudia hýbu. Jedinú pieseň sme mali nahratú na kazete. (Pravdupovediac ani neviem, či už nejaký prehrávač na cédečká na škole existoval.) From Sarah with love. Tak išla neustále dookola, pretože jedno kolo nám nestačilo. Chlapcov je (bolo) dvanásť, musíme sa vystriedať. Keď nejakú pieseň počúvate dookola, stane sa obohranou a ošúchanou, stráca svoje čaro. A keď ju počujete po rokoch, oddýchnutú, to čaro ako keby sa niekde zrazu objavilo a splynie s tou pesničkou v jedno slovné spojenie. Čarovná pieseň. A tá pieseň je skutočne čarovná napriek tomu, že je hrozne trápna a dávno vyšla z módy.
Tak sa mi tá pieseň dodnes spája s naším valentínskym poobedňajškom.

A Sarah dohrala. Vystriedal ju Elton. A pýtam sa nikoho a ničoho, len tak do noci, či mi rádio chce dnes privanúť čo najviac spomienok. Can you feel the love tonight je totiž pieseň z lyžiarskeho. Počúvali sme ju stále a stále a spievali a bláznili sa. Prebehlo mi v mysli toho tak veľa v priebehu troch minút. Lyže, kopce, ľudia, víno, raňajky, všetko, čo súviselo s lyžiarskym výcvikom. Každá pesnička sa raz skončí. Aj lyžiarske mávajú svoje konce...

Povedala som si, že posledná pesnička a vypnem to. Aby spomienok nebolo naraz priveľa.

Spieva Natasha Bedingfield. Pred dobrými štyrmi rokmi som behala po byte s prachovkou v ruke a oduševnene spievala I love you, I love you, I love youuu, tvrdila, že tieto slová sú moje vlastné, lebo sa to tam tak naozaj spieva, i keď boli Natašine. A nemala koho skutočne ľúbiť. V skutočnosti som dokonca behala po byte s handrou v ruke, ale prachovka znie oveľa telenovelovskejšie.

Vstala som z postele a vypla rádio. Chvíľu hladeľa von do tmy, nechala v sebe doznieť spomienky a minimálne ešte polhodinu som počúvala melódiu noci. A poviem vám, tá znela zo všetkých najkrajšie...

 Blog
Komentuj
 fotka
grietusha  15. 3. 2008 13:57
a jéjé, toto sa mi veľmi dobre čítalo, tiež mám takéto spomienky, len mne tie skladby veľmi v rádiu hrať nebudú, tak si ich musím vyvolávať sama
 fotka
patrisha  15. 3. 2008 13:57
pekné si si apson pospominala
 fotka
neway  15. 3. 2008 14:22
krásne napísané presne, aj mne pesničky evokujú spomienky na osoby či situejšns
 fotka
pussycat33  15. 3. 2008 15:04
Pesničky vedia vyvolať veľa spomienok. Pekných aj tých menej príjemných. Ja si tiež občas takto pospomínam. A práve tieto chvíle dokážu byť smutnokrásne. Pridá sa k nim zatúlaný úsmev, pohľad spod zavretých viečok, občas slaná prímes...Sú unášané vánkom do víru života tam vonku a je to také trošku opradené clivotou a niekedy zas mĺkvym uškrnutím v tej chvíli..a potom príde myšlienka, že to, čo bolo vtedy také dôležité, to, čo bolo vtedy také pekné, to už teraz nie je, a stala sa z toho spomienka..máme ju uloženú v akejsi skrinke, niekde vo vnútri aj s ostatnými spomienkami..a potom to príde také, milé, zvláštne, clivé, zábavné, všelijaké, keď tú skrinku po rokoch otvoríme...
 fotka
liwia  15. 3. 2008 16:24
jeminkyyy.....nase piesneeeee

a mas pravdu vtedy to nebol este cd prehravac ale obycajne na kazety..a dookola sme to pretacali. a kazdy sa hanbil ist s nejakym chlapcom tancovat a posledny tanec nas uz musela donutit galanova to si pamataaaam ...a si aj pamatam s kym som tancovala

a lyziarsky....jooooj....krasne casy to boli...rada by som este vratila aspon na maly okamih...

ale zostali nam z neho aspon vdaka mojej kamere super zabery a can you feel

a ked sme iu pri natasi....tak nesmies zabudnut na How do you doooooo :



A inak.....Katka sla vcera s Jojom domov....som super vsaaak
 fotka
leira  15. 3. 2008 21:26
ale na tu dobu 20 sk dost

ja si spominam na ludi, situacie a vzacne okamihy pri niektorych vonach
 fotka
mishella  16. 3. 2008 11:00
Ach to je nostalgia....Moncok toto mi viac nerob, lebo sa este rozplacem
 fotka
saddath  16. 3. 2008 11:37
krásne si to napísala
 fotka
kimonovskadus  17. 3. 2008 16:39
Neviem, taký čudný pocit/cit. Taký zmiešaný. Jednak mi je za tým všetkým smutno, ale zas je pekné si pospomínať. Spomienky sú tým, čo nám ostane navždy. Ak nepríde Alzheimer

A preto som mozno aj rada, že Liv zobrala na lyziarsky kameru, že existujú fotky.



Užívajme si ten čas, čo nám ostáva!!!!!
Napíš svoj komentár