Absolútne nepodstatné sú pre mňa nejaké materiálne predmety, či
papierové obdĺžniky s obrázkami hláv ľudí, resp. hláv figúrok v
jednom rohu a s nejakým číslom v druhom. Nezáleží na ničom čo sa dá
kúpiť za peniaze, pretože to všetko je lacné.
Záleží mi na ľuďoch.
Ľudia sa pohybujú v dave iných. Úzke chodby. Rýchle kroky.
Pohľady do zeme. Pohľady do telefónov. Nárazy do ramien. A občas
nárazy do srdca. Rana ktorá spôsobí dilatáciu zreníc, zrýchlenie
tepu a zmenu postoja. Šedý veľký dav, a v tom dave predsa niekto
vyfarbený. Každý máme v sebe senzor, ktorý nás na takéhoto človeka
upozorní. Pre iných je stále šedý, no ty vieš rozlíšiť každú jeho
farbu. A potom to celé začína...
Neveríme, že aj v tejto dobe môže existovať niečo seriózne. Niekto
kto má zdravé hodnoty a priority, nasleduje svoje možnosti a prispôsobuje
im svoje sny. A zrazu zistíš, na druhej káve, že máš pocit ako keby
sedíš za jedným stolom so zrkadlom oproti. Odraz duše v očiach.
Čítaš ako z otvorenej knihy. Magické, príjemným napätím naplnené
okamihy. Motýle v žalúdkoch aj tých napohľad najdrsnejších pováh.
Topiaci sa ľad. Skladajúca sa z črepín socha. Okamihy na ktorých tak
neskutočne záleží. Dve srdcia prepojené myšlienkovým tokom.
A u mňa občas príde obava, neopodstatnená a tak negatívne
pôsobiaca. Zbytočná obava a prehnaný strach. Občas bitka srdca s rozumom
a každú chvíľu iný víťaz. Napohľad snaha o nasadenie reťazí, no to je
iba klam. Nikdy by som nespútal bytosť, čo je v mojich očiach anjelská.
Prehnaná snaha o to aby bolo všetko na 100% nieje dobrá.
Veď práve súbor perfektných nedokonalostí, robí podstatu osobností.
Robí ľudí ľuďmi. Som tiež iba človek. So súborom chýb, občas s hlavou
v oblakoch no našťastie mám okolo seba ľudí, čo mi vedia pozitívne
pristrihnúť krídla, a upozorniť na niečo čo asi nieje správne.
Treba si chrániť ľudí ktorí prirastú k srdcu. Treba im preukázať
dôveru. A treba ostávať sám sebou. Treba dôverovať sebe samému, lebo
práve tým preukážeme dôveru druhej strane.
Na čom teda záleží v živote ?
Na kombinácii dôvery voči druhému, svojej vlastnej pokory,
straty detinských snov o vševedúcnosti a všemohúcnosti.
Treba triezvo stáť nohami na zemi. Milovaných si chrániť no nie
spútavať.
A snáď sa už aj ja konečne naučím fungovať podla tohto čo sa mi tak ľahko píše...
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár