Poviedka 1

Smútok je zvláštny. Ešte zvláštnejší ako radosť. Nerozdieľ od nej je zlý. Veľmi zlý. Keď raz chytí len tak ľahko nepustí. Preto sa treba od neho držať čo najďalej. Myslím že každý s nás aspoň raz v živote bol smutný , nevedel čo ďalej, mal pocit že sa na neho zrúti celý svet . Nevládal ísť ďalej , podceňoval sa , ľutoval sa a čoraz viacej sa skrýval vo svojej ulite , v ktorej sa mu zapáčilo a nechcelo sa ,u stadiaľ odísť . Mal pocit že už nikdy nebude šťastný , že na jeho tvári sa už nikdy nezjaví smiech a úsmev. Mal pocit že na svete nie je nikto ,kto by mu podal pomocnú ruku, kto by ho objal . Bol zúfalý , možno až tak že pomýšľal na samovraždu. Každý večer keď išiel spať si vravel „zajtra skočím z mosta, podrežem si žily ,obesím sa, skočím s okna ... “Bolo veľa takýchto dní keď nevedel ako ďalej aj slnko ktoré svietilo von sa mu zdalo tmavé a pusté. Ale raz prišlo svetlo. Svetlo ktoré tam bolo vždy raz silnejšie raz slabšie len si to neuvedomoval. Okolo neho boli stále ľudia ktorý sa mu snažili pomôcť ale on ich možno nevnímal, možno ignoroval a možno ani len netušil čo pre neho robia. Svetlo ktoré bolo ON. Ježiš . človek sa ho tisíckrát pýtal : „ Pane prečo ja ?“ , prosil ho : „ Pane pomôž “ Ale myslel si že žiadna pomoc neprišla , nevidel ju. On ho stále držal za ruku ,podopieral ho keď niesol svoj kríž , ale človek si to neuvedomil. A zrazu prišlo do jeho života toto svetlo ktoré tam bolo vždy ale v oveľa väčšej forme ako dovtedy. Prišlo veľké svetlo. Do jeho života prišla radosť ,ale dával pomaly. Nie všetko naraz . Postupne, aby sa mohol postupne s ňou naučiť žít. Tento proces trval dlho , ale prišiel do konca. Spočiatku sa radosť striedala zo smútkom ale potom , na konci už bol smútok len výnimkou. Musel byt veľmi vážny dôvod aby prišiel. Skoro vždy tam bola radosť . A je tam doteraz.

Prosím dajte mi vedieť aký máte na to názor. Po dlhej dobe je prvá vec čo som dopísala do konca .

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu