,,Si len moja!“, s úsmevom hladila svoju dcéru matka. ,,Budem vždy pri tebe stáť!“, stále sa tešila z prírastku.
Malé nemluvňa rástlo ako z vody a už začínalo nadobúdať črty malej dievčiny. O všetko sa zaujímala, všetko pozorovala cez svoje, podľa nej smiešne, okuliare. Miriam sa už na druhom stupni základnej školy začal páčiť jazyk Paríža – francúzština.
,,Ž ma pel...“, trénovala prvé, najdôležitejšie frázy. ,,... ž ma pel Miriam, žabit á Bratislava.“, predstavila sa a prezradila, kde býva.
Alica jej talent rozvíjala – vybavila, uprostred tvrdého totalitného režimu, aby Miriam mohla počúvať francúzske rádiá a naučiť sa tak po francúzsky. Nedalo sa inak... Železná opona bola ešte stále nažive.
Okrem toho, mala kamarátku na ministerstve zahraničných vecí, ktorá dokázala pre malú Miriam získať učebnicu francúzštiny. ,Ako sa jej darí? Celý čas, keď sa učí, mám pocit, že jej zabehla žuvačka...´ smiala sa matka pri telefonickom rozhovore s kamarátkou z ministerstva.
Keď už Miriam začali rásť prsia, čomu sa veľmi divila, vedela už plynulo hovoriť po francúzsky.
,,Mami? Kúpiš už aj mne v obchode podprsenku ?“, spýtala sa raz matky. ,,Prečo chceš podprsenku, však máš čas! Nie?“ čudovala sa mama.
,,Keď mňa bolia cecíky...“ povedala sklamane, ešte pomocou detských výrazov. Alica musela dusiť smiech, aby dcéru nesklamala svojou reakciou.
Ani sa nenazdala, a už končila základnú školu. ,,Deväťročnú kapitolu života som dopísala, začínam písať ďalšiu.“, vyjadrila sa básnickým spôsobom. Matka kvôli nej vstúpila do strany, aby Miriam mohla študovať na gymnáziu. Tu jej dlhšie trvalo, kým si našla kamarátky – vždy mala problém zapadnúť do kolektívu.
Nakoniec však spoznala jedno skvelé dievča, ktorému mohla povedať všetko, jednoducho sa bez problémov zdôveriť a podobne. Bola to jej susedka v lavici, Zuzana.
,,Ježiš, on je taký zlatý!“ vzdychala Zuzana, hryzúc pero. Pozorovala totiž spolužiaka Paťa. Bola jeho tajnou ctiteľkou.
,,Nehryz to pero, všimne si ťa!“ upozorňovala ju Miriam, ktorá už v pozorovaní chalanov mala skúsenosti. ,,Pozvi ho na rande.“, poradila jej, keď videla, že Zuzana je beznádejne zamilovaná.
,,Prosím!? Nebude to trápne?“ začervenala sa.
,,Nič nie je trápne! Vytáčaš ma s týmto! Však skús, nič za to nedáš...“ povzbudzovala ju Miriam.
,,Nedám, iba strápnenie pred celou triedou, to by som neprežila.“ ironizovala Zuzana.
,,Asi si nepamätáš môj životný príbeh, čo sa týka vzťahov...“ argumentovala Miriam. ,,Prečo by som ho mala poznať?“ odvetila jej Zuzana.
,,Mira, Zuza, ticho tam a dávajte pozor!“ začula ich rušivý rozhovor učiteľka.
,,Lebo mne vždy niečo zabránilo v tom, čo som bola odhodlaná urobiť!“ šepkala Miriam, ,,ja som v živote nemala chalana – to je hanba, ale vidíš, žijem, som tu, dýcham!“ vysvetľovala Miriam.
,,To naozaj? Žiadneho chalana? Nemyslíš vážne!“ divila sa Zuzana.
,,Myslím si, že môj výzor ti dostatočne postačí ako dôvod, prečo som bola mimo zorného poľa chalanov, a vlastne celého kolektívu.“ usúdila, lebo už s tým bola vyrovnaná.
,,Neviem si to predstaviť, tak ale dobre, ako hovoríš, pôjdem za ním.“ rozhodla sa Zuzana. V tú chvíľu zazvonilo. Zuzana netrpezlivo klopkala prstami po lavici. ,No, už choď, choď ...´ hypnotizovala učiteľku, aby čo najskôr opustila triedu. ,,Aha, ešte domácu úlohu!“ spomenula si učiteľka a začala diktovať čísla strán a príkladov. ,,To nie je možné!“ zalamentovala Zuzana. Našťastie, učiteľka čoskoro odišla.
Bolo to však príliš neskoro pre Zuzanu, lebo len čo učiteľka zavrela za sebou dvere, Zuzana sa postavila a vykročila, plne rozhodnutá a napätá, k lavici milovaného Paťa. Už bola tak blízko, keď zazvonilo na druhú hodinu... Paťo si ju však všimol a usmial sa – to ju povzbudilo.
Rojčením prežila ďalšiu nudnú hodinu matematiky a zazvonilo. To už celá naštartovaná vykročila k Paťovej lavici.
,,Ahoj Paťo, mohol by si na chvíľku?“ spýtala sa ho.
,,Óóó!“ zaručali Paťovi kamaráti, ,,to bude vážne!“ posmešne dodali.
Paťo však s úsmevom a bez váhania vyskočil zo svojho miesta a pristúpil k Zuzane. Miriam ich celý čas so zatajeným dychom sledovala.
,,Chcem ti niečo povedať, poďme na chodbu.“ požiadala.
,,V poriadku, som zvedavý.“ súhlasil Paťo.
,,Nenechám to tak! Chcem vidieť pokračovanie!“ povedala si pre seba Miriam a pristúpila k dverám, či z druhej strany dverí nebude počuť Zuzanin hlas.
Počula, ale hneď ju prerušili spolužiačky, ktoré otvorili dvere a preto spadla. Chvalabohu si neublížila a ani si ju nevšimla Zuzana s Paťom. Nemala na výber : sedieť by od zvedavosti nevydržala, avšak nechcela riskovať ďalší pád kvôli načúvaniu cez dvere.
Nabrala odvahu a otvorila dvere, no to už vstupovala Zuzana, celá vysmiata a za ňou Paťo, na ktorom nič nezvyčajné nezbadala. Zuzana ju chytila za ruku a viedla k lavici. Sadli si. Zuzana si rýchlym chvatom prehodila vlasy za rameno a začala vykladať.
,,Mám neuveriteľné šťastie!“ pišťala od šťastia.
,,Pozval ťa?“ s usmiatymi, no otvorenými ústami sa pýtala Miriam.
,,Ja som ho vyzvala a on ma pozval, vraj to už dlhšie plánoval.“ neverila vlastným slovám Zuzana. ,,Gratulujem, a závidím!“ chytila a potriasla rukou Zuzane.
Zuzane sa rande vydarilo a ešte pred maturitami sa za Patrika vydala. Následne po maturitnej skúške emigrovali do Ameriky, študovať na univerzitu. Miriam po vyštudovaní gymnázia nastúpila na vysokú školu, tak ako 99 percent gymnazistov. Samozrejme, vybrala si odbor, ktorý jej obľúbenou francúzštinou žil aj dýchal.
,,Prijali ma na prekladateľstvo! Z franiny!“ nadšene hlásala svojej oddanej Zuzane do telefónu.
,,Tie tvoje výrazy, Miruš! Čo je to franina?“ smiala sa.
,,Francúzština predsa - za tie roky, strávené so mnou, by si to mala vedieť aj odzadu!“ bránila sa Miriam.
,,Keď prídem, tak to poriadne oslávime a roztočíme!“ plánovala Zuzana.
,,Keď prídeš, tak mňa už budú trápiť iné veci.“ skleslo odpovedala Miriam.
,,Ale no, nebuď taká pesimistka!“ karhala ju Zuzana, strácajúc svoje pekné predstavy o oslave.
,,Aj keby netrápilo, kde by si nechala Patrika?“ našla ďalší problém Miriam.
,,Žeby u jeho rodičov? Veď predsa bývajú v Bratislave.“ odolávala Miriaminej negatívnej energii Zuzana.
,,Ach jaj, čo by som si bez teba počala Zuzi, Sjúzi!“ začala sa smiať Miriam.
,,No veru, to by som aj ja rada vedela! Každý pesimista sa musí priateliť s optimistom, inak by to bola katastrofa.“ zamyslela sa Zuzana.
Zuzana napokon dorazila o dva týždne, bolo to prekvapenie pre Miriam. A vydarené. Miriam bola v šoku, že jej z ničoho nič klopala na dvere Zuzana, ktorá mala byť v Amerike. Zaopatrili Miriaminu mamu a vybrali sa do mesta. Program oslavy bol výlučne na Zuzane. Do tej kaviarne, potom sa chvíľu poprechádzať a potom do inej kaviarne.
Keď prešli Žigmundovou bránou na Hrade, ozval sa hlad. Aj Zuzana a aj Miriam by si niečo dali pod zub, problém bol však v tom, že najbližšia reštaurácia bola až pri národnom divadle. Rozbehli sa. Spontánne, bezdôvodne kričiac, smiali sa z každého, kto na nich kvôli tomu začal civieť.
Miriam sa sviečkového pochodu, ani ničoho spoločného so zamatovou revolúciou nezúčastnila. Po prvé, nechcela svojou prítomnosťou nejakým spôsobom pripomenúť niekomu, že jej mama bola komunistka, aj keď nie z vlastnej vôle, ale z lásky k dcére – to by však nikoho nezaujímalo. A po druhé, musela sa starať o matku, ktorá náhle ťažko ochorela. Štúdium a starostlivosť o matku jej pohltili všetok voľný čas, a tým aj šancu nájsť si muža.
,,Dobrý deň, pani doktorka pedagogiky !“ takto jej gratulovala Zuzana po štyroch rokoch štúdia, k štátniciam. Miriam totiž získala titul PaedDr., t. j. doktor pedagogiky.
,,Ale daj pokoj, som si myslela, že voláš na nesprávne číslo, cítila som sa ako medička!“ uťahovala si zo Zuzany Miriam. Okrem Zuzany jej do telefónu gratuloval už trojročný Zuzanin syn Filip. ,,Škoda, že to nemôžem zažívať s tebou, som tak ďaleko!“ smutne konštatovala Zuzana.
,,Nemala si sa presťahovať do obéznej Ameriky!“ posmešne odvetila Miriam.
,,No náhodou, Američania sú fajn a zväčša chudí !“ obraňovala Ameriku Zuzana.
Zuzana raz konečne z Ameriky opäť zavítala do Bratislavy. Nanešťastie, v pochmúrnom počasí. Prišla aj s manželom Patrikom a synom Filipom.
Po Zuzaninom príchode a udomácnení sa - rozbehli oslavu, takisto ako po prijatí Miriam na prekladateľstvo. Získanie titulu je veľká vec, ktorá sa nezaobíde bez poriadnej oslavy. Program tejto oslavy však zostal na Miriam, aby jej nebolo ľúto, ako argumentovala Zuzana. Po oslave si našli čas na spoločnú kávu v Miriaminom byte. A prišlo aj na klasické ,,babské reči“...
,,Beznádejne, je zo mňa stará dievka!“ uzavrela svoje hľadanie partnera Miriam. Rozprávali sa o svojich problémoch a súčasnom živote. Nostalgicky spomínali na prehovorené gymnaziálne časy. Miriamina chorá mama spala, preto mali časť konverzovať. Patrik s malým Filipom boli u Patrikových rodičov.
,,Ale prosím ťa, vždy je šanca ak nádej neumiera!“ povzbudzovala ju Zuzana hladením po ruke.
,,Nie, u mňa nádej už dávno vyprchala. Stala sa zo mňa zoschnutá a protivná stará dievka. Budem len učiť franinu.“ usudzovala Miriam.
,,Pozri, nechcem sa s tebou hádať.“ kapitulovala Zuzana. Zuzana opäť raz odišla naspäť domov, do Ameriky, a Miriam sa vrátila ku každodenným povinnostiam.
,Len ako učiteľka na gymnáziu neuživím seba a aj chorú matku, jej dôchodok už ani nemôže byť nižší!´ hnevala sa nad zlou finančnou situáciou. Našla si prácu ako uvádzačka predstavení v národnom divadle. To jej značne pomohlo, no zobralo aj poslednú čiastočku voľného času.
Mala pravdu, bola k sebe úprimná, keď tvrdila, že sa z nej stala protivná stará dievka. Bezdôvodne atakuje a ignoruje svojich žiakov, ale aj kolegov. Aj tých, ktorí s ňou chcú byť za dobre. Tým si kazí šancu nájsť si toho pravého. Je impulzívna, odmeraná voči slušným a tichým povahám, na svojich hodinách striktná a nepredvídateľná.
Avšak jej cit pre rodinu, empatia s matkou, neutralizujú množstvo záporných vlastností jej povahy. Budúcnosť človeka nepredpokladá len to, čo ho stretne v živote a formuje jeho povahu, ale aj to, aký sa narodí – výzor, čiže gény po rodičoch.
Keď sa už stala učiteľkou francúzštiny a nastali prázdniny, dostala nápad, podľa nej skvostnú myšlienku – nájsť svojho otca, vyhľadať ho. Niečo jej síce napovedalo, zrejme po celý život prítomný pesimizmus, že otca nenájde a nestretne sa s ním. Avšak stále bola odhodlaná. Nechcela riešiť túto dosť citlivú tému rovno s mamou, a tak začal bádať po úradoch a neskôr po archívoch.
Keď bola ešte na základnej škole, jedného dňa sa vrátila zo školy a mama nebola doma. Zo zvedavosti si prezrela mamin zakladač s nápisom ,,Miriamka“. Zaujalo ju to a až neodolateľne ju lákalo prezrieť si celý zakladač. Hneď na začiatku našla svoj rodný list. A ten ju rovno zaujal. Krásne fotky z obdobia, keď sa pokúšala chodiť a rozprávať, boli pre ňu v tej chvíli passé.
Bol tu rodný list. Samozrejme, že vedela, že jej otec nie je s ňou, ale sa túla kdesi po svete. Veď predsa každé dieťa v jej okolí malo dvoch rodičov, len ona musela mať iba matku. Deprimovalo ju to. V kolónke ,,otec“ bolo uvedené meno : Rudolf Hnevák. ,,Rudolf Hnevák, Rudolf Hnevák, Rudolf Hnevák...“ opakovala si sama pre seba.
Rodný list naplno zamestnal jej myseľ a aj všetky zmysly. Preto si ani neuvedomila, že v zámku vchodových dverí začal štrngať kľúč a niekto vstúpil. Nemohol to byť nik iný, než matka Alica. Nik iný totiž nemal kľúče od ich hniezdočka pokoja. Alica niečo zlé aj vytušila, pretože dvere na jej izbe zvyčajne bývajú zatvorené, vtedy boli otvorené.
Potichu vstúpila a zbadala Miriam. Chcela skríknuť, no zrazu jej vyrazil dych pohľad cez medzeru Miriaminým telom a rukou na dokument. Videla rovno názov, pôvodne zakázanej zóny pre Miriam – dokument s jej menom.
,,Miriam! Čo to robíš!?“ zvolala. Miriam sa strhla a stihla zavrieť dokument. Nepokúšala sa ho skryť, z tónu matkinho hlasu vycítila, že Alica už videla, že dokument čítala.
,,To je skôr otázka pre teba, mami! Čo ty robíš!? Celý život mi ukrývaš pravdu pred očami, vo všelijakých zásuvkách a zakladačoch!“ odpovedala si Miriam.
,,Si drzá ako ploštica! Marš do svojej izby!“ obraňovala sa Alica.
,,Nie, neodídem ! Pokiaľ mi nevysvetlíš, kto to je Rudolf Hnevák!“ dala matke ultimátum.
,,To už zrejme vieš, je to tvoj otec, a teraz ma nechaj na pokoji!“ vysotila ju z izby Alica. Miriam už len zazrela na jej líci stekať slzu.
Pri tejto príležitosti sa jej vybavila práve táto spomienka. Preto sa chcela o tejto téme s mamou rozprávať iba v najnutnejšom prípade. Na úradoch jej odmietli čokoľvek povedať, odvolávajúc sa na zákony o ochrane osobných údajov, a v archívoch, ktoré jej bez problémov mohli prezradiť tak nesmierne veľké kvantum informácií – nenašla nič.
Nezostávalo nič iné, než sa porozprávať s mamou. Veď predsa obe sú to dospelé ženy a ona ako svojprávna a plnoletá by mala vedieť o oboch rodičoch, má na to právo. Odomkla dvere a potichu vošla do bytu. Vedela, že mama trávi väčšinu času v kuchyni a tak vykročila tým smerom.
,,Ahoj, Miriam!“ zdravila sa jej Alica. Miriam pozdrav neopätovala.
,,Mami, potrebujem sa porozprávať. Je na to najvyšší čas.“ oznámila. Alici zmizol úsmev z pier a Miriam už videla zhrozený výraz tváre svojej matky. ,,Už mi konečne, mami, prosím, povedz - kto je to môj otec? Rudolf Hnevák ?“ položila priamu otázku.
,,Miriamka, nie, nechcem ...“ dištancovala sa Alica.
,,Nechceš, ale musíš !“ skočila jej do reči Miriam. Matka sa s prekvapením zahľadela svojimi hlbokými svetlomodrými očami na svoju, už uvedomelú dcéru.
,,Tvoj otec sa volá tak, ako si povedala. Boli sme mladí ...“ začala spomínať Alica. ,,On mal dvadsaťosem, ja sotva dvadsať rokov.“ pokračovala. ,,Ten vzťah, sám o sebe to bol iba románik, unáhlené vzbĺknutie dvoch mladých sŕdc v neskonalú vášeň počas jedného týždňa.“ upresňovala.
,,A nebyť toho týždňa, nebola by si ani ty. Tvojho otca som stretla v továrni, pracovali sme na rovnakom oddelení, jeho však potom preradili do iného závodu a vtedy som s ním stratila kontakt. Najdojemnejšie na tom bolo, že týždeň po jeho odchode som sa dozvedela, že som tehotná. S tebou a tak si sa teda narodila bez otca.“ zostručnila príbeh Alica.
,,Mami, prečo si sa aspoň nepokúsila!?“ vyčítala jej to Miriam.
,,Ale bodaj ti, jasné, že som skúšala nájsť ho, ale nájsť jedného muža v polmiliónovom meste je ako hľadať ihlu v kope sena.“ vysvetlila.
,,Aha, a preto si zahodila flintu do žita!“ neprestávala jej to vyčítať Miriam.
,,Preto ti neviem ani povedať, či vôbec Rudo ešte žije...“ sklopila zrak. ,,Či počkaj !“ vybavila sa jej spomienka.
Matka sa Miriam nakoniec zverila, že Miriamin otec zomrel pred piatimi rokmi na cukrovku, údajne si zabudol pichnúť injekciu s inzulínom. Miriam zostala zronená, túžba po stretnutí už úplne vyprchala. Matka jej nevedela povedať, kde je pochovaný, nemala žiadne informácie, a to, že leží v nemocnici, vedela od svojej sesternice – zdravotnej sestry.
Miriam odjakživa vyzerala ako zajac. Tučné, no malé líca, malý nos, úzke oči, avšak nemala ,,hlodáky“. Myslela si a verila, že to má po otcovi, lebo Alica bola krásna žena aj v neskoršom veku a Miriam po matke zdedila len zlý zrak a okuliare. Svojou psychikou sa Miriam sama odpísala, jednoducho nechcela vyzerať pekne.
Nosí oblečenie a nanáša si kozmetiku, ktorá sa skôr podobá sedemdesiatročnej dôchodkyni, než tridsaťtri ročnej žene. Nemôže za to sama, môže za to aj prostredie, v ktorom žije - vždy všímavé, nerešpektujúce zmeny a považujúce všetko za tabu. Svoje vlasy nenechá rozpustené, radšej si ich neuveriteľne sťahuje do chvosta.
Problémy však rieši inteligentne, veď začiatok jej života už bol problémový, počas života nabrala bohaté skúsenosti na riešenie problémov a nesvárov tohto sveta.
Keď sa jej podarí mať dobrý deň, plný pozitívnej nálady, pokazia jej ho študenti, ktorí si z nej urobia ,,dobrý deň“.
Je to skutočná doktorka pedagogiky, presná forma človeka – aj dobrá a aj zlá, aj pekná a aj škaredá, inteligentná, ale aj zbabelá a nenávidiaca a nelíši sa tým od nikoho z nás. O všetkom rozhodol jej osud, miesto, čas a situácia do ktorej sa narodila ...
MARTIN ONDREJICA
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár