Je ráno

Je ráno. Zobúdzam sa s pocitom absolútnej nechute k životu. V noci som mal ďalší zo zlých snov, ktorý mi bude vŕtať hlavou celý deň. Ale stále lepšie ako tá spánková paralýza spred včera. Asi to bude liekmi. Tie síce nezmierňujú moju diagnózu, ale zato mávam parádne snové zážitky a bolesť chrbta. Nič, pôjdem k psychiatričke nech mi opäť povie že keďže sa problémy nezmierňujú, musíme zvýšiť dávku.

Vyhrabal som sa z postele. Zatiaľ čo hľadám niečo v chladničke, prichádza prvý atak. Srdce mi buší ako o závod a mám pocit že explodujem. Nerozumiem tomu. Som doma, sám. Nikto ma neohrozuje. Utekám na posteľ a snažím sa dýchať. Presne tak ako vravela psychologička. Nádych, výdych o niečo dlhší, stále opakovať a dýchanie spomaľovať až pokiaľ to úplne neodznie. Podarilo sa. Nateraz mám „pokoj“.

Ako tak počas dňa ležím na gauči, či hľadím z okna, rozmýšľam. Ako si v takomto stave nájdem prácu. V tej poslednej, som sa x krát za zmenu musel ísť schovať na záchod aby nikto nezbadal moje zrútenie. Nie vždy som to stihol. A to nehovorím o tom, že som tam radšej s nikým neprehovoril, aby náhodou nezbadal ako sa mi pri komunikácií trasie hlas, alebo jednoducho neviem čo odpovedať. Aby som si neurobil ďalšiu hanbu.

Podľa psychológov z denného stacionára je dobrá cesta ako si pomôcť pri sociálnej fóbií skúšať sa socializovať. Ok. Po tom, ako som dal nedávno pivo, nabral som odvahu napísať susedke. Hodil som za hlavu nespočet sklamaní, kedy ľudia s ktorými som sa pokúšal písať, sa jednoducho odmlčali. Niečo som musel pokaziť, vravím si. A tiež to len jednoducho s ľuďmi neviem. Sú to roky, čo komunikujem len s rodičmi. A zoznámiť sa s niekým naživo, nemožné.

Prekvapivo, bola veľmi milá. Nečakal som, že odpíše. Pomyslel som si, že ma bude mať za divného stalkera a ja budem musieť začať chodiť po kanáloch. Či je toto správne uvažovanie neviem. Je to automatika. Mám silnú sociálnu fóbiu. Hovorím si, to by bolo krásne. Mať niekoho takto na blízku, s kým môžem ísť do prírody, alebo len pozrieť film. Tráviť čas. Niečo také roky nepoznám. Okrem toho, je neuveriteľne krásna. Medzitým však komunikácia opäť zadrháva a mne sa v hlave opäť bije množstvo rôznych scenárov toho, čo som opäť pokazil. Jedna časť mňa mi tiež hovorí, že lepšie ako sa jej ukázať ako blázon aj naživo, je sa vôbec nestretnúť. Ešte ma hneď pri prvom stretnutí bude musieť kriesiť pri ďalšom panickom ataku.

Večer vždy keď sa konečne zotmie, otvorím okno a pozerám na nočné mesto. V hlave mám pri tom celý môj život. Ako ma už nebaví tráviť dni a noci sám, pri každom výlete z väzenia bytu automaticky chytať paniku a obrovskú nervozitu. Mať chorobný strach z každého stretnutia. Byť zdeptaný zo samoty a z toho, ako mi chýba láska. Často si prajem nech ma to všetko už konečne pohltí natoľko, že sa vo mne stratí každá časť empatie k rodine a ja už konečne skočím. Nech už konečne necítim všetku tú bolesť.

Zatiaľ však nie som schopný zničiť im život. A tak zaspávam, opäť...

Je ráno.

Zdieľaj článok na facebooku
40 odoberateľov

Komenty k článku