Deň pred operáciou som sa z ortopédie presunula dole na "naše" oddelenie, teda onkológiu. Rozprávali sme sa. Všetkým som vravela, že ak by sa niečo pokazilo, tak aby vedeli, že ich mám rada.
Neviem prečo, ako na just boli pri stole dve decká, ktoré mali to isté čo ja. V jednom prípade je všetko v pohode, noha rozhýbaná, úplne óká, možno z dôvodu, že operácia sa konala vo Viedni. V druhom prípade chýba noha. Viac sa vyjadrovať nebudem.
Ale chcela som povedať to, že ma strašili rečami, čo všetko ma bude bolieť a aké problémy ma čakajú po prebudení a na áre a neviem aké všelijaké morfium... Tak som sa odula a otočila som sa im chrbtom a čítala si knihu.
Samozrejme, dlho som to nevydržala a po pár minútach som sa s nimi opäť normálne bavila. Keď opäť prišla reč na moju nožičku, ktorú mali operovať, priznala som sa, že som pozerala krátke video z operácie, presne takej aká čakala mňa. A potom mi to dieťa bez nohy, ktoré tak isto sedelo za stolom navrhlo, že či si chcem pozrieť amputáciu, že má také video. A prečo nie?
No ty kokos. Nebolo to veľmi strašné, ale byť pri takej operácií alebo zažiť ju, ďakujem, neprosím. To praskanie keď pílili tú kosť. No sila. Ale keďže môj žalúdok je ako zo železa (aj keď pri týchto chemoškách grciam jak hovado) neurobilo to so mnou absolútne nič.
Psychicky som si ani neuvedomovala že vôbec na nejakú operáciu idem. No poďme ďalej. Vrátili sme sa späť na ortopédiu do našej V.I.P izby, ktorá nebola ničím luxusná, ibaže tam bol väčší televízor s troma programami. Sestrička ma obdarila tabletkou takzvanou "oblbovacou" ktorá sa dáva pred operáciami takže som spala ako zarezaná. To však nemôžem povedať o mojej mamine. Predsa len tí rodičia to prežívajú asi horšie ako deti.
Ráno som dostala ďalšiu "oblbovačku." No ráno som už bola tak trošku nesvoja. Ešte ma prišiel pozrieť ortopéd a zároveň aj operatér, pozrel si nohu a tak. A keď odchádzal, pozrel sa na mamu a povedal : "Nerád vám to hovorím, ale stať sa môže hocičo. Hovorím to vždy, ak to raz nepoviem stane sa to, preto to hovorím aj vám. Ak by bola počas operácie v ohrození života, budeme musieť nohu amputovať."
No z bohom! Po tejto vete som už bola taká zdesená, že môj tlak musel byť teda veľmi vysoký. Ukľudnila ma len mamina odpoveď na otázku, ktorú som jej ako prvú položila po prebudení na áre.
"Mám nohu?"
"Máš."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
mousi
12. 4.apríla 2012 19:24
si silná, o tom niet pochýb
3
Napríklad ja som si uvedomila ,že mám rakovinu až niekde ku koncu liečby . A to že som mohla zomrieť som si uvedomila len nedávno ..
5
no to moje je asi obmotané okolo zeme 3 krát ale tak preto ,že som si to neuvedomila som to tak dobre všetko znášala ,možno teraz by som to znášala inak
Napíš svoj komentár