Prečo je život od smrti ďalej než smrť od života

Opäť sedím tu, v polodepresívnom rozpoložení, ktoré je spôsobené prehlušovaním dobrých správ tými zlými, v nostalgickej chvíli, ktorá mi umožňuje použiť moje obľúbené slovo "nostalgia" a pri premýšľaní o tom, ako vyzerá život pohľadom sedemnásťročného dievčaťa tu sedím a snažím sa vypísať.

Spisovatelia a blogoví nadšenci vedia, o čom hovorím.

Čo znamená jedna minúta v živote človeka? To by sme najprv museli porozmýšľať o tom, čo znamená jeden život v živote človeka. Lebo život a život nie je to isté. Každý z nás kráča, nie každý za cieľom. Každý používa reč slov, nie každý však používa reč ticha. Každý z nás niečo robí, nie každý však koná. Každý dýcha, nie každý žije.

To, čo musíme pripočítať k životu, aby sme dostali život, je láska. Má mnoho tvárí. Myslím, že je ťažko vymenovať všetky. Človek by ani nečakal, že sa nachádza v niečom, čo je také ľudské, no tá musí byť v každej činnosti, ktorá nosí radosť, lebo láska je radosťou. Je šťastím. Je porozumením. Je celým vesmírom, no nemá hmotnú formu. Je všetkým, a pritom nie je ničím. Je to len láska.

Je spoločným menovateľom všetkých ľudí.

Spôsobuje, že kvety v jari kvitnú a ľudia sa usmievajú. Je tým pocitom, ktorý cítim, keď prikladám prsty ku klaviatúre. Je tým teplom, ktoré cítime, keď sa objímame. Je materinským pudom. Je pomocnou rukou v chvíli núdze.

Je našim rozhodnutím obrátiť sa k svetu tvárou alebo chrbtom.

Amen.

Každý život stojí za žitie. Naozaj. Skutočne každý, a nesnažte sa mi nahovoriť, že nemám pravdu. Viem, že ľudia sú rôzni. Každý z nás má niečo špeciálne, čo nikto iný nemá. Rovnako má každý svoje vlastné problémy, komplexy a starosti, ktoré sa často zdajú väčšími, než v skutočnosti sú. To je spôsobené tou lupou, ktorou sa na všetko pozeráme, a tá lupa je strach.

Strach vrhá veľký tieň aj za malou vecou.

Život mám rada pre jeho rozmanitosť. Každý deň prináša niečo nové. A čo viac, nie len do môjho života. Zaspávaš ako akcionár - miliardár a na druhý deň nemáš ani na chleba.

Sú rôzne príbehy. Najťažšie sú tie, ktoré nás prinútia hanbiť sa za seba samých, pretože sa pristihneme v situácii, kedy sme radi, že sa máme, ako sa máme, lebo to mohlo byť aj horšie. To si uvedomujeme hlavne vtedy, keď sa okolo nás dejú smutné a zlé veci. Príbehy, ktoré sa len okrajovo šuchnú o monotónny kolobeh nášho života, avšak pre niekoho iného sú samotným kolobehom.

Každý deň kráčať bez smeru, stávať sa skalárnou figúrkou, otrokom vlastných dní, nemať smer, nemať nič, len nádej, že smrť prinesie niečo lepšie, než tieto pomyje. Dovtedy však ostáva ešte toľko veľa dní...

Veľa ľudí sa trápi, oveľa viac ľudí však trpí v tichu. Nesú svoj kríž naoko statočne. Každý pohár raz pretečie,.. Tak dokonale poznáme svojich priateľov, až si raz v regionálnych novinách prečítame niečo také, ako..

Sedemnásťročný chlapec vyskočil zo siedmeho poschodia. Záchranári mu už nemohli pomôcť.

Překvápko.

"Bol to taký dobrý chlapec."
"Stále sa usmieval, pomáhal, bol z dobrej rodiny."

Všade je zle, kde nie je láska. Kde nie je láska, nie je ani život. BINGO.

"Nikdy nehovoril o problémoch,"
"Vyzeral vyrovnane."
"Keby nám o tom povedal, mohli sme mu pomôcť."

Skutočne? Ako dobre sa teda pozeráme na ľudí? Po všetkom už bude neskoro hovoriť si, čo všetko sme mohli spraviť. Slová, zase len slová. Prečo im do paže pripisujeme takú veľkú cenu? Toľkokrát sklamali, toľkokrát skomolili, toľkokrát ranili. Slová nič neznamenajú, spoločnosť sa s tým však nikdy nezmieri. (K tomu sa ešte niekedy vyjadrím)

Aký je teda dôležitý život jednotlivca pre tvoj život? Je to na tebe. Bude to len titulok regionálnych novín či budíček? Bude to len syn maminej kolegyne alebo sa preberieme už teraz?

Mali by sme si konečne uvedomiť, že život je jedinečný presne taký, aký ho dostaneme a aký si ho vytvoríme. Veľakrát myslíme, že my veci nevieme ovplyvniť. Ak vám mám povedať pravdu, vo chvíli, kedy poviete, že niečo iné hýbe vami, vzdávate sa vlastnej sily zmeniť veci v tom istom momente.

Je neskoro. Možno strácam pointu vlastnej myšlienky. To, k čomu som však chcela dospieť, sú tieto popolnočné riadky.

Buďme silní. Buďme dostatočne silní na to aby sme si priznali, že lásku v živote potrebujeme. Buďme láskaví. Prijímajme lásku a nenechávajme nikoho bez nej za sebou. Buďme oporou. Nikdy nevieme, do akej situácie sa dostaneme my. Buďme trpezliví. Aj s ľuďmi, ktorí nám život rozhodne nespríjemňujú a častokrát by sme si fejspalmom prerazili čelnú kosť. Buďme chápaví. Snažme sa byť takými ľuďmi, akých by sme chceli stretnúť. A buďme pozorní. Aby nám neunikol žiaden ďalší život priateľa pomedzi prsty.

V každej chvíli máme dve možnosti. Sedieť minútu v sebaľutovacej atmosfére, ktorá nám jednak nepomôže, nikde nás neposunie, nič nám nedá a naopak, vezme nám chuť žiť a vnukne nápady spôsobiť nejaký zaujímavý titulok regionálnych novín, alebo môžeme vziať túto minútu a premeniť ju na 60 sekúnd života. Máme jedinečnú šancu v každej chvíli. A každý deň nám dáva 1440 minút! Predstavte si, koľko radosti, šťastia a lásky môžeme rozdať! Máme šancu spraviť každý deň najkrajším v našom živote. Je to len o nás, či sa rozhodneme byť slovom alebo skutkom.

Buďme láskou





(...Asi je to len mnou, niekedy som si pripadala viac optimistická...)

Ak som niekoho oslovila, tak som len rada,

Dobrú noc

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu