a v očiach mihali sa modré záblesky,
kráčajúc dažďom ponad hlbokú priepasť,
s úžasom poznávam symbiózy lásky.
Za búrlivej noci, ja opäť videl som ich stáť,
tak blízko seba, ich pohľad nevedel však hriať.
Jeho ruka nepadla už k jej,
ich tváre neokúsili viac sladkých dotyk pier.
Ten dotyk, dotyk sily, jednoty a lásky,
pod jedným okamihom z rúk vytratil sa preč
a nad priepasťou obaja zostali v chladnom zovretí naručia bdieť.
Smutne a nechápajúc života zmysly ciest,
no z prostred cesty len láska k šťastiu mohla ich viesť.
Tvrdými myšlienkami rozumu pochovali citov lásky med,
ich krídla hádkami zosekali a pierka premenili na prachu častíc let.
Myseľ im zaslepila bolesť a hnev, oči však vyjadrovali radosť a spev.
V zovretí smútku, zúfalstva a lži, sa jeden druhému vyhýbali,
systematickú obchádzku života lásky si našli.
Čo oči nevideli, to srdce nebolelo, no v hĺbke duše to stále s láskou chvelo.
A čo ďalej ?
- Či rázny koniec nastoliť ?
- Či v bolesti a hneve zotrvať ?
- Či nosiť na perách úsmev falošnosti ?
- Či neprerieknuť ani slovko voči nespokojnosti ?
Otázky mám, no odpoveď je ďaleko a len skutky a láska voči druhému môže zodpovedať.
No nech sú vaše cesty akékoľvek, dobré a či už zlé,
na vašej spoločnej ceste želám, len to najkrajšie.
Nech oči uzrú svetlo sveta a srdce naplní sa nehou vašich rúk,
veď v „symbióze“ lásky ty s ňou a ona s tebou prekonáte aj príval najhorších životných múk.
Báseň
Komentuj
4 komenty k blogu
1
vevenka
12. 4.apríla 2008 11:39
pekne
Napíš svoj komentár