Na nič. Dávajú človeku len falošný pocit, že by sa mohlo niečo zmeniť. Že rodičia možno konečne uznajú, že máš aj vlastný mozog a že to, čo robíš, má nejaký dôvod.
Mám pocit, že každým dňom, ktorým vo vlastných očiach vyrastiem, sa v očiach mojich rodičov stanem menšou. Nepoznajú ma. Nevedia, nad čím rozmýšľam. A to je dobre. Lebo keby to vedeli, mysleli by si, že ich potrebujem, aby som bola v pohode. Lenže mňa už nebaví poslúchať ich. Už nechcem byť ich dobré, slušne vychované dievčatko. Chcem byť nezávislá.
Sú fajn, dobre sa o mňa starajú. Ale ja sa potrebujem vedieť o seba postarať sama. Preto chcem ísť na tri roky do Francúzska. Preto som nechala Peťa. Preto... Preto v novom RPG hrám dievča, ktoré doma týrali a ona sa teraz o seba vie postarať.
Občas mám pocit, že sa tu udusím. Že ak neutečiem aspoň na hodinu preč, tak tu zostanem a zostarnem. Že ani keď budem mať 60 rokov, tak v očiach mojich rodičov nebudem dospelá.
A navyše dnes prídu najskôr krstní s dvojčatami a potom teta a ujo s malími. Moja izba znova nebude moja. Pred týždňom odišla starká. Tak sa sem zasa niekto nasáčkuje. Nevadia mi tí ľudia samotní. Vadí mi to, že už pomali ani neviem, čo je to mať chvíľu len pre seba, mať aspoň trochu súkromia.
Jednoducho... Všetko najlepšie k pätnástym narodeninám, Martinka! A nezabudni si to užiť!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár