... a časť tejto básne od Vojtecha Mihálika som poňala po svojom....

Schytila som srdce do oboch rúk,
položila som ho na stôl
a kuchynským nožom som ho začala krájať
ako koláč, ktorý máš rád.
Skučalo, skučalo srdce,
pod nožom triasol sa jeho nárek
a z jeho neznámych hlbín padali fádne dni,
nádeje skrvavené, zadreté triesky,
padali kruté slová, kedysi podobné sladkým veršom,
tisíce chvíľ počúvania,
tisícky pohárov a túžob a krokov,
to všetko zo srdca padalo,
zosýpalo sa zo stola
a trieštilo sa mi pod nohami.
a ja som ďalej krájala, krájala srdce
mechanicky, dôkladne a rýchlo
a stále bolo čo krájať
a stále padalo haraburdie,
spomienky, šantenie a sľuby,
rozbíjali sa, kričali.
Napokon predsa len zaškripel nôž
až na samom dne srdca,
zaškripel, vyletel mi z ruky.
A prvý raz sa mi podlomili kolená,
prvý raz vybúšil plač, plač do noci.
Tam na dne ležal malý čierny kameň,
nezraniteľný, zabudnutý kameň,
láska.



------------------------------------------------------------

Táto báseň ma dnes veľmi oslovila... A to čo prežívam am donútilo pozmeniť zopár slov.... a neni to celá báseň... len väčšia časť. Ale tá lepšia...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu