"Prosím?" opýtam sa tak ticho aby to počul len farár a Palo. Na moje neštastie je kostol obrovský a ozvena sa šíri rýchlo.
"Beriete si tu prítomneho Pavla Kováča za svojho zákonitého manžela?"
Obaja na mňa pozerajú z očakávaným. V brušku sa mi moj malý poklad prevaluje sem a tam a zrazu z ničoho nič ma kopne. Má to byť áno? Ktovie.
"Áno beriem." odpoviem z úsmevom.
"Vyhlasujem vás za právoplatných manželov. Pobozkajte nevestu."
Palo sa na mňa otočí a tými krásnymi očami farby letnej búrky sa na mňa díva. Viem čo v nich má. Obavy. Obavy z nášho spoločného života.
Vydávať sa v 18 nieje bohviečo ale matka povedala že dieťa nemože vyrastať bez zväzku. Najprv vyšalovala že čo sme to vyviedli že máme len 18 (Palo 19) že sme si spravili decko. Nuž ale antikoncepciu mi gynekológ nechcel predpísať a ostatná ochrana zlyhala. Ale ja som vždy chcela mať dieťa. Krásne,malé,ružové bábätko. A aj svadbu. Aj ked honosnejšiu ako je táto ale aj to je niečo. Šaty mám síce zo stužkovej také krémovo-biele , a Palo má oblek po otcovi kedže on ich nemá rád je to predsa len svadba. Z lásky to neviem kedže Pala otec dotlačil do svadby ale som rada že som sa vydala zaňho.
Potom už sa len nesiem v Palovích rukách do ich auta. Sadne si za volant,dá mi ešte pár bozkov,odkývame ostatným a spoločne odchádzame začať náš spoločný život.
(Nový príbeh. Dajte prosím vedieť či mám pokračovať alebo nie thx.)
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
youngchemist
10. 12.decembra 2011 18:45
Pokračuj
3
už 12 mi povedali že mám pokračovať takže na 1oo% pokračujem Ď. za prečítanie
Napíš svoj komentár