A tak sa nahlas, s obavami a nechuťou, bez najmenšieho rozmyslenia pýtam prečo?
Je dôkazom nekonečnej naivity neschopnosť milovať a byť milovaný? Je neschopnosť rozoznať jemný, hlboký cit od vášnivej, momentálnej túžby dôkazom psychickej nestálosti? Je?
Mám šancu nezahynúť pod tiažou vlastných chýb a opakovaných omylov? Nedívať sa na svoj pád? Odmietnuť moc fyzickej príťažlivosti? Nenechať so sebou manipulovať?
A čo vlastne robím? A čo nie? Čo je reálne?
Strácam sa. Často sa strácam v hustej pavučine reálne nechceného prepletenej s umením vymysleného.
Túžim pozbierať všetky malé kúsky odvahy a spraviť to. To niečo, o čom sama neviem. To niečo dlhodobo driemajúc v hlbinách podvedomia. Vyloviť to a radostne vykrikujúc, že som dokázala ovplyvniť kus svojej budúcnosti, zničiť zrnko niečoho, kvôli čomu by som sa možno trápila.
Vidíte milióny dôvodov, dokážete odsúdiť aj neexistujúce a skutočnú prekážku, skutočný spúšťač vašich problémov a trápení nachádzajúcich sa vo vás, vo vašom vnútri vo veľkosti niečoho neviditeľného nedokážete odstrániť.
Dívam sa a vidím tú nekonečnú krásu obklopujúc celý môj svet práve v tejto výnimočnej chvíli. A nemám slov. Nemám odvahu. Nemám zrazu nič. Túžba preklína cit, cit lásku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár