Keďže sa mi často stáva, že mi ľudia dosť lezú na nervy tým, akí sú všetci múdri a všetko vedia najlepšie, riešim to vždy útekom. Nejdem ďaleko, nejdem preč od ľudí, nejdem niekam, kde bude ticho a kde budem môcť len tak rozmýšľať (aj keď niekedy by som rada), väčšinou sa prechádzam po Košiciach so slúchadlami v ušiach s nejakou veľmi optimistickou, rýchlou pesničkou a smejem sa.

Rozosmievajú ma tie ich pohľady, tie ich zostarnuté uväznené duše, ktoré sa hanbia a boja len tak smiať. Cítia sa trápne, nechcú byť považovaní za bláznov a tak sa mračia. A tak nikam nechodia sami. Pretože im to príde divné. Nechcú byť považovaní za outsiderov. Niektorí by radi, ale strach je silnejší a nad ich túžbou vždy vyhrá.

No a tak sa prechádzam po Hlavnej a rozdávam úsmevy tým zamračeným tváram. Tým uväzneným dušiam. Niektorí mi opätujú tak akurát kyslé a neskutočne dôležité pohľady a niektorí (väčšinou ide o ľudí opačného pohlavia), mi venujú tiež jeden bezstarostný úsmev, ten úsmev, ktorý sa s tým vaším zrejme už nikdy nestretne, ale v danom momente tak poteší. Tak veľmi, že zabudnete na zamračené pohľady žiarlivých žien, ktoré by sa určite tiež rady usmievali, ale ich duše sú natoľko zabednené a prispôsobené tomu dôležitému životnému štýlu.

Vtedy ďakujem tým, ktorí ma prinútili utiecť.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár