Jeho ruky hrali samé. Jeho najobľúbenejšiu pesničku. Hrával ju stále. Najmä keď myslel na ňu. Bola to ich spoločná pesnička. Mali veľmi rozličný vkus v hudbe, no túto milovali obaja. Každý jeden tón, každý akord, prinášal ho späť do minulosti. Tie letné večery. Tie studené noci, keď ju odprevádzal domov a aby sa netriasla od zimy, dal jej jeho mikinu.
Tie jej veľké oči, dlhé riasy, krásnu tvár. Bola najkrajšie dievča aké poznal. Vzrastom celkom malá, on bol zase dosť vysoký. On bol tmavovlasý, ona prirodzená blondínka. Vyvracala všetky teórie a nejakej ich hlúposti. Spomienky ho boleli. Vedel presné dátumy všetkého. Kedy sa začal ich vzťah, keby mala narodeniny, kedy meniny.. a kedy to celé skončilo. A dnes je to práve rok.
Láska je už preč. No stále mu chýba. Jeho prvá láska. Jeho prvý bozk. Najviac mu chýbalo však to, že sa nikdy nerozlúčili.
Že to zrazu skončilo tichou cestou. Nikdy nepovedané priamo.
Bez rozlúčky.
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
6
ale tak to je lepšie vždy.. niekedy nie je potrebný koniec..niekedy terba mat iluziu o to, že nieco proste nikdy neskončilo..
Napíš svoj komentár
Bože aké krásne