Dnes sa mi snívalo o Charlesovi Bukowskom. Sedel na lavičke, fajčil a sledoval ako slnko svieti ženám cez vlasy a šaty. Bol to znepokojivo živý sen. Prisadla som si a hovorím mu, že niekde je určite problém, pretože už má byť dávno mŕtvy.... Len sa zasmial.

Keby som mohla zo všetkých mŕtvych ľudí sveta niekoho oživiť a stretnúť sa s ním, zrejme by to bol on. Jeden z mála úprimných. Občas až príliš.

Ja si tu tak žijem svoj povrchný nepodstatný život a snažím sa zmieriť sama so sebou. Snažím sa nerobiť sprostosti a chovať sa v rámci nejakých noriem.... ale vždy príde okamih, kedy to zase raz pokazím a je mi zo seba zle a môžem začať odznova.

Bukowski sa na to dokonale vysral a žil si svoj osamelý alkoholický život s vínom a písacím strojom. Nezaujímali ho ľudia, nezaujímalo ho, že má problém s pitím, nezaujímalo ho, že väčšina ho nemá rada. Bol si jednoducho len tak sám so sebou spokojný. Práve preto to bol taký skvelý spisovateľ.

Tým nechcem povedať že sa chcem stať čudnou samotárskou alkoholičkou. Len sa tak občas pýtam, že ako to sakra robil. Je ťažké nebrať ohľad na svet okolo, aj keď jeho veľkú časť považujeme za zbytočnú/nudnú/k ničomu. Rada by som sa ho na to spýtala.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár