"Neviem."
"A kedy budeš asi vedieť?" spýtal sa s úsmevom.
"Neviem."
"Nahneval som ťa niečím? Alebo urazil?"
V jeho hlase som zacítila sklamanie. A aj... smútok? Pozrela som na vedľa seba. Oči mal sklopené, výraz nešťastný. Prišlo mi ho ľúto. Prečo som na neho vlastne bola taká?
"Nie. Vôbec. Skôr ja by som mala žiadať o odpustenie. Správam sa ako idiot. A tá tvoja noha... naozaj ma to veľmi mrzí." povedala som previnilo.
On sa trošku pousmial:
"To je v poriadku. Bola to nehoda."
"Takže, mohli by sme sa ísť niekam prejsť? Ak teda s tou nohou môžeš."
"Samozrejme. Pôjdem veľmi rád."
Vyšli sme z baru a pomaly sa prechádzali po parku, ktorý bol hneď vedľa. Rozprávali sme sa, smiali, bolo mi s ním veľmi dobre. Cítila som sa tak spokojne, ako už dávno nie.
Avšak prišla reč na ten deň.
"Keď si sa vtedy na mňa pozrela, plakala si. Čo sa ti stalo?"
"Nič."
"Nehovor mi, že nič. "
"Naozaj nič."
"Veď vidím, ako si posmutnela."
"Nechaj ma tak!" mierne som zvýšila hlas.
"Chcem ti len pomôcť."
"Vieš ako mi najviac pomôžeš? Tým že ma necháš na pokoji!" skríkla som a rozbehla som sa preč.
Počula som, ako na mňa kričí, ale nevnímala som, čo kričí. Pochytil ma hnev. Prečo sa do mňa stará? Ako by mi práve on mohol pomôcť? Nepochopil by ma.
Nikto ma nechápe.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
katuska8808
9. 1.januára 2011 20:39
a ináč ja by som mala vedieť, čo je ďalej a toto je dobré
Napíš svoj komentár