Tak jednoduchá veta, ...stačí vysloviť len pár slov, len zopár písmen, ktoré však dokážu nesmierne zraniť. Dokážu vám spôsobiť tak neznesiteľnú bolesť, že len jediná spomienka na okamih, kedy táto veta opustila útroby tých prekliate lahodných úst a vaše srdce už nezatúži po jedinom tlkote. Je iróniou, že tak krásne slovo ako láska použité v tej najnechcenejšej chvíli sa môže stať vražednou zbraňou. Vtedy pocítite úpadok, klesáte kdesi hlboko ku dnu, množstvo hlasov nad vami sa vám snaží podať pomocnú ruku, no vy nie a nie vynaložiť to posledné zrnko sily na záchranu. Veď načo aj? Predstierať úsmev? Smiech? Radosť? Tieto veci už nepoznáte a nikdy spoznať nechcete, boli vyrvané z vášho vnútra, tak chladne a krvavo, niet dôvodu na ich návrat. Nie, ak ich vlastní jediná bytosť na tomto svete. Bytosť, ktorej krutosť nepozná hraníc. Bytosť, ktorá bez štipky zľutovania dokázala zabiť, ...a ktorá vám už nedala jediný dôvod na to jediné, čo by vašu schátralú schránku bez duše dokázalo udržať nad hladinou. Na nádej, ...nádej, počuť opak pravdy. Nádej, počuť slová „ľúbim ťa“.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár