Potrebovala som sa vyventilovat. Surne. Rychlo. Stala som na najvyssom strome a len matne si uvedomovala, ako som sa sem dostala. Dom, nasi, sialene rychly beh do hor, skakanie po stromoch, ked uz bol les tak husty, ze sa nim nedalo prejst. To som bola ja. Vsetky pozemske problemy som nechala dole pod sebou. Kusok podo mnou tiekla rieka, cely les zil a pulzoval, nenormalne ma to ukludnovalo. Posadila som sa na vetvu, vyzula topanky a hodila ich pod strom. Nosila som ich len zo zvyku a pre pripad, ze by ma niekto zahliadol. Vsetko by som vysvetlila, ale nie preco beham naha a bosa po lese. Zadul vietor, privial mi vonu listia. Zhlboka som sa nadychla. Uzasne. Pomaly prichadzala zima, steklila ma v nose. Niekto dole robil domaci jablkovy kolac, ciesi dieta zaspavalo v koliske, pocula som jeho pravidelne dychanie a vrzgot kolisky. To sa este pouziva? ? Este raz som sa zhlboka nadychla. Zacitila som vonu jahod. Urcite niekto otvoril kompot. Pousmiala som sa. Kedysi by som nemala problem nazbierat ich plnu naruc, ale ludia tak zdevastovali prirodu, ze dive jahody by som mala problem najst uz aj ja. Alebo cernice, maliny...V rieke som pocula splachot ryb. Prehanali sa tam, mali radost. Keby ini mohli citit to co ja, netvrdili by, ze ryby nemaju ziadny rozum a necitia. Citia a velmi. To bol problem celej tejto spolocnosti. Mysleli si, ze su navrchu a cokolvek ineho je pod nimi. Ked to nie su oni, nezalezi na tom. Odfrkla som si.

, , Usmev Ti svedci viac."

Tentokrat som ho nezacula prichadzat, ani jeho dych. Ale stihla som nieco zavonat. Ako sladka zuvacka, cokolada, jahody, maliny, parfem a skorica....to vsetko dokopy pomiesane v zmesi este s niecim, co som nevedela pomenovat. Otocila som sa, stal v kusok odo mna zahaleny v listi, opat som mu nevidela do tvare.

, , Si ako Spiderman. Ale ten mal aspon svoju identitu. Ked uz ma tak velmi chranis a objavis sa vsade, kde som, nemozes sa mi aspon ukazat? "

, , Mozno jedneho dna. Ale teraz este nie. Este nie dievcatko. Najskor zistim kto si."

, , Kto by som bola. To uz vies. Vies o mne viac ako ja o Tebe."

Prisahala by som, ze sa pousmial.

, , Lia, neviem o Tebe viac ako Ty o mne. Sme len obycajni znami, ktori sa obcas stretnu."

, , Na vrchole stromu alebo v noci u mna v izbe. To je uplne bezne."

Natiahol ku mne ruku, ale v polovici zmeravel a pustil ju povedla seba.

, , Si zaujimave stvorenie. Ale stale neviem ake. Nechces mi o tom nieco povedat? "

Zamracila som sa.

, , A Ty mi nechces povedat, aspon meno? "

Tu otazku som uz smerovala do prazdna. Opat zmizol.

Malo to jednu vyhodu. Uz som sa tolko nebala prehanat sa po lesoch, opat som mohla byt sama sebou, travit cele poobedia aj noci behanim, skakanim, santenim s veverickami alebo srnkami. Nebali sa ma, poznali ma. A ked nepoznali, vedela som im povedat, ze nie som nebezpecna, ze sa ich naopak snazim ochranovat. Mama moje rifle od blata a zatrhnute tricka prestala komentovat a zmierila sa s tym, ze nie kazdy je tak prisposobivy mestam ako ona. Bola vylozene mestsky typ, to moje divocenie som zdedila skor po otcovi. Ten sa vsak vedel chovat prilis distingvovane na to, aby to dal najavo. Len obcas vyrazil na par dni do hor, ale potom sa zase vratil a zivot siel dalej. Moje basne teraz obsahovali dve postavy. Profesor Stanford a tajomny muz z lesa.

Po obede sme mali dejiny. Sedela som na lavicke pred skolou a hltala vzduch. Zima pride uz o necely mesiac, bolo ju citit vlhkou korenistou vonou. Dalej na severe uz snezilo. Predstavila som si nadherne biele kopce, vlocky padajuce zhora, jasne nocne nebo, absolutne ticho...Moje myslienky pretrhla vona. Ina, ktoru by som cakala. Jeho vona. Jeho vona, ktoru som nevedela identifikovat. Jeho vona, ktora ma niecim pritahovala, ako svetlo nocneho motyla. Poobzerala som sa dookola. Prehladala som myslou co najvacsi okruh. Skusila som zaostrit oci na najjemnejsie detaily. Nic. Ale citila som ho. Intenzivne.

Prvykrat zazvonilo. Zoskocila som z lavicky a sla do triedy. Keby som vazne chcela, bola by som tam za sekundu, ale v ludskom svete sme si davali pozor, ovladali sme sa. Teda aspon pred ich ocami. Niekedy to bolo vazne ale vazne otravne. Obcas som sa bavila predstavou, co by asi povedali ostatni a hlavne ako by sa zatvarili, keby som svoje schopnosti demonstrovala. Pousmiala som sa. V triede som si sadla na obvykle miesto, batoh putoval pod nohy. Uz klasicky som si zalozila hlavu na ruky. Profesor Stanford dnes prednasal sam, bez premietacky. Jeho hlas ma hypnotizoval. Bol hruby, poddaval si Vas. Skusila som si vsugerovat, ze ma nepritahuje, ale zbytocne. Visela som na jeho ustach ako keby som z nich mala pocut nieco, co mi ovlyvni cely moj dalsi zivot a zaroven sa mi zatvarali oci...

, , Slecna Stuartova, je Vam nieco? "

Zmatene som zahabkala. Ja som zaspala! To sa moze stat len mne. Pozrela som na profesora.

, , N..nie prepacte ja len...s..som akosi..."

Otocil sa chrbtom a kracal smerom k svojmu stolu.

, , Nocne prechadzky Vam nerobia dobre. Mali by ste sa ich vzdat a radsej naplnit svoj cas niecim uzitocnesim."

Vona. Bola tu. Znova, intenzivna, ako by bol len par centimetrov odo mna. Rozospala som sa zastavila uprostred triedy. Profesor zdvihol oci od papierov, ku ktorym si medzitym sadol. Trieda bola prazdna, vyucovanie skoncilo.

, , Chcete este nieco? "

, , Nie, pan profesor."

Vybehla som von a celu noc sedela pri rieke. Asi som dufala, ze mi voda vymyje vsetok ten zmatok z hlavy.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
tigriik89  25. 11. 2009 21:03
uz vieeem..ten profesor je ten tajomny muz
Napíš svoj komentár