O tom ,že zázraky sa naozaj dejú ,som sa presvedčila mnohokrát.Ale tomu ,že by sa niečo také mohlo stať aj mne by som pred pár mesiacmi nikdy neuverila.Toto moje tvrdenie vyplívalo hlavne zo skúseností.Nikdy som totiž nemala na nič šťastie.A už vôbec nie ,aby sa práve mne prihodil nenjaký zázrak.Vlastne ani neviem či môj príbeh nazvať zázrakom ,alebo skôr kúzlom.Tažko si vybrať medzi tímito dvoma slovami pretože každé má premňa rovnaký význam.No ani jedno nemôže existovať bez toho druháho ,pretože ak vás postretne nejaké kúzlo je to zázrak. Ale začnem pekne od začiatku.Mám sedemnásť a volám sa Kiara.Pri mojom mene ste sa asi na chvílu pozastavili.Ano priznávam je trochu nezvičajné. Môj príbeh ,alebo presnejšie spomínaný zázrak sa stal pred pár mesiacmi.Presnejšie v júli.V ten deň slnko hrialo o čosi viac ,ako zvičajne.Mierka na teplomere ukazovala necelých tridsaťdva stupňov.Ležala som v záhrade nášho domu na požužvanej deke a užívala si príjemné teplo.Za celý deň som mala aspoň na chvílu voľno a tak som to využila takýmto spôsobom.Na nič zmyselnejšie by som aj tak nemala čas.Asi sa pýtate ,ako asi môže mať nabitý deň sedemnásť ročné dievča ,ked nemá čas ani na opaľovanie.Dám vám jednoduchú a stručnú odpoved.Moji rodičia sú konzervatívny ,vykomplexovaný ,sebecký a naviše prehnane čistotný ľudia.Samozrejme ,že do všetkých ich upratovacích aktovýt zahrňajú aj mňa.Práve z toho dôvodu môj deň vypadá nasledovne:okamžite po prebudení sa moje ruky musia zmocniť metly ,utierky na prach či špinaváho riadu.Nikdy som nemala kamarátov a nikdy som ani nevedela pochopiť ,aký je to pocit ked si zaľúbená.Okrem chlapcov v škole som nikdy zo žiadnimi nehovorila.Ani len neviem ,ako by taký rozhovor mal vypadať.Určite by som zo strachu nepovedala ani ahoj.A to vám po druhý krát pripomínam ,mám už sedemnásť.Chlapci v škole však nestáli za nič.No len do tej doby ,kým do našej triedy nenastápil on.Bolo to myslím dva mesiace pred prásdninami.Mali sme práve matematiku ,ked do našej triedy vstúpila triedna a za sebou vliekla vysokého ,hnedovlasého chlapca.Zvedavo sa poobzeral po triede.Chvílu sa mi zdalo ,že pokľadom zablúdil namne no bolo to skôr naopak.Po celý čas som nespustila zrak z jeho očí.Boli tak krásne prenikavo ,zelené.A také jasné. "Trieda ,predstavujem vám vášho nového spolužiaka Leonarda.Prestúpil ku nám z druhej školy sem",zaštebotala s úsmevom triedna. "Tak povec novým spolužiakom niečo o sebe",poťapkala ho po pleciach profesorka a potichu sa vytratila z triedy. Leonard sa zhlboka nadýchol a hlasno prehovoril. "Bol by som fakt rád ,keby ste ma volali skrátene Leo.A niečo o sebe?Mám rád autá...a...a baby...to je asi všetko",chlapci sa zasmiali a súhlasne prikývli.Tími babami si ich jednoznačne získal.Očami blúdil po triede s očakávaním ,že nájde voľné miesto.Jeho pohľad zastavil na mna prázdnej stoličke vedľa mňa.Stále som sedela sama.Vybral sa smerom ku mne a na moje prekvapenie sa ma s úsmevom opýtal "môžem si prisadnúť?" "J...j...jasné",vykoktala som zo seba a pomaly sa posunula ,aby som mu urobila miesto.
PREPACTE ZA TIE POPREHADZOVANE VETY NEBOLO TO SCHVALNE

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
purenarcissism  31. 5. 2011 18:36
nie je to zlé ale tá gramatika! :/
Napíš svoj komentár