Moje dni

Sedím v škole s bolesťou hlavy a otupenou mysľou. Nútim sa do všetkého, schytiť pero a napísať čo len jedno slovo. Je pre mňa ťarchou otvoriť knižku. Bezducho čumím na učiteľku, nevnímam nič, nútim čas utekať. Premýšľam, snívam o tom, čo bolo vonku, čo by mohlo byť a čo bude alebo nebude. Dívam sa von oknom, pozorujem ťažké sivé mraky posúvajúce sa po oblohe. Cez prestávku narýchlo načarbem domácu úlohu na ďalšiu hodinu, upracem neporiadok na lavici nahromadený počas hodiny.
Na poslednej hodine odpočítavam minútu za minútou a keď sa konečne dočkám zvonenia, vyjdem z triedy dohadujúc sa s kamarátkami, o koľkej sa ide von.
Prídem domov, najem sa, hodím tašku do kúta, málokedy si napíšem úlohy a zapnem počítač. Pustím si hudbu, po čase sa upokojím. Upokojí ma myšlienka, že môžem zo seba dostať všetky udalosti z minulého dňa. Pokecám s ľuďmi, čas mi rýchlo ubeží, aj keď neskôr už začnem častejšie pozorovať hodiny, kedy vstanem od počítača a pôjdem von s novovytvorenou dobrou náladou a vzrastajúcou nádejou.
Vyjdem von a dôjdem na miesto stretnutia s ľuďmi, ktorý mi v reálnom živote najviac rozumejú. Počkáme na všetkých a s dobrou náladou absolvujeme pätnásťminútovú cestu do parku, kde vždy sedávame. Posadíme si na lavičky, väčšinou v prázdnom parku. Občas ideme do blízkej krčmy kúpiť zápalky, prípadne žuvačky. Pozbieram drobné a idem s ich niekým kúpiť tam, kde nás už dobre poznajú. Vrátime sa naspäť, vytiahneme svoje krabičky cigariet a spoločne zakurime.
Nálada sa stále zvyšuje, smejeme sa, rozprávame, hádame.... Po druhej cige, keď mi z nej už často nie je najlepšie a čas už značne pokročil, začínam premýšľať, či sa daný objekt, na ktorý som sa tešila počas celého dňa vlastne vôbec zjaví, alebo či príde trocha bližšie a na dlhšiu dobu, než keď ho vidím z cca zdialenosti stých metrov tú minútku, kým nezájde alebo sa nestratí v tme.
Keď sa nakoniec všetci zvihnú domov, márne sa snažím presvedčiť niekoho, aby so mnou zostal aspoň ešte polhodinku, pretože aj v tej polhodine vidím malilinkú nádej na to, že sa moje svetlo nakoniec predsa len zjaví.
Cestou domov, keď už každý myslí na to, čo bude jesť, keď príde domov, všetká dobrá nálada ma razom opúšťa. Cítim, ako mnou preniká krutá beznádej a sklamanie z ďalšieho blbého dňa.
Pomaly sa pustím sama tmou domov s pocitom, žeby som sa tak vedela prechádzať ešte dobrú dobu. Prídem domov, najem sa, umyjem... ľahnem do postele s prázdnotou v srdci. Pri pesničkách z rádia pomaly premýšľam o márnej nádeji na plány na budúcu sobotu, pričom čím viac času ubieha, tým viac sa ponára do bezodnej hlbiny... sadá si na preplnenú poličku nádejí, ktoré mi vždy klamali, s očakávaním, že aj na ňu čoskoro padne prach... Okolo hlavy sa mi stále vznáša odporný smrad z cigariet, ktoré starostlivo skrývam v skrini s oblečením... smrdia mi vlasy, ruky, bunda... akoby som celá smrdela smradom za cigaretami miešajúci sa so stále prežívajúcim sklamaním. Zaspávam konečne vždy asi po hodine pri zvuku tichej hudby z rádia a tlkotom môjho srdca, od ktorého sa otriasa celá izba.
Ráno ma zobúdzajú nenávidebé tóny môjho budíka, ktorý hneď zaklapnem a ešte polhodinu ho ignorujem. Potom vstanem s mizernou náladou a nulovou chuťou do života. Desať minút pred zvonením dorazím do školy a znova sa pustím do opisovania úloh a všetko a zase opakuje.
Takto to nejde ešte ani týždeň a predsa sa mi to všetko pomaličky vlečie, ako keby to boli už tri týždne. V škole mizerná nálada, poobede dobrý pocit z oddychu, stupňujúca nádej, že to možno tentoraz bude ináč, radosť keď idem von, vzrastajúce sklamanie a nakoniec na mňa všetko večer spadne.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu