Bolo to zlé. Veľmi zlé. Celé dni sa nehýbala. Len ležala na koberci a triasla sa. Nevládala stáť na svojich labkách. Poslednú noc prevracala. Stále počujem otváranie skrine ako mama ide po ďalšiu prikrývku.
Keď ju tie vakcíny do rána nepoložia bude žiť. Hovorím si : je silná ..ešte mi poslintá ruky.
Zrazu počujem mamu ako hovorí do telefónu : neplač mami ,už ideme.

Šepkám jej : Zobuď sa ,zobuď sa prosím...ale ona ďalej spí. Je studená ako ľad. Tuhá ako skala. Bielu srsť má mokrú od mojich sĺz.

Zrazu ma babka ťahá preč. Hovorím zbohom .....

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár